Temnota je našou súčasťou. Tvár, ktorej sa možno bojíme, no keď ju prebudíme, nesmieme pred ňou zavrieť oči a utiecť.
Ale čo je vlastne temnota? Zmes smútku, hanby, ničoty? Prázdna, bolesti a trápenia? Zmes všetkého, čomu sa do očí pozrieť nechceme, nevieme, tápeme. Časti nás, ktoré odmietame. Veci zapísané hlboko v nevedomí.
Jim Morrison raz povedal: ‘Svoju silu pocítite pri prežívaní bolesti’
Temnota nemusí znamenať iba čistú deštrukciu, práve naopak. Môže byť prameňom sily, ktorý z nej vieme načerpať. Padáme do nej, keď si prežijeme veľkú bolesť, keď nám niekto zlomí srdce alebo hrubým spôsobom opakovane prekračuje naše hranice. Prestaňme sa tváriť, že je iba svetlo, že nemôžeme cítiť zlosť a hnev, ničotu alebo smútok.
Ja som to tak bola naučená. Nepríjemné pocity potlačiť a pochovať v hĺbke duše. No čím viac si začínam uvedomovať, aké je nesmierne dôležité neignorovať tie pocity. Precítiť ich. Dovoliť im ukázať nám, čo nám chcú povedať.
Odpustenie nie je pravidlom
Zrada blízkeho človeka môže byť jednou z najväčších rán, aké môžeme zažiť. Táto skúsenosť nás vrhá do temnoty, ale aj tu sa skrýva priestor pre pochopenie.
Predstavte si, že vás zradí niekto z vašich najbližších – spôsobom, ktorý by vás ani vo sne nenapadol. Šok, zmätenosť, pocit zrady a neopísatelného hnevu. A potom vám niekto povie, že ste predsa dospelý človek a tak musíte byť silný. A odpustiť.
Nemyslím si, že odpustenie je pravidlom. Možno časom. Keď hnev a bolesť ustanú, no narušenú dôveru ťažko späť pozliepate.
Čo ak sa ale človek rozhodne neodpustiť? Myslím, že je to tak úplne v poriadku. Odpustenie je hlboko osobným rozhodnutím a nie povinnosťou. Nikto nemá právo hovoriť nám, ako sa máme cítiť. Ako máme byť my tí silní a nad vecou, ako sa máme odosobniť.
Priestor na transformáciu
Temnota nie je vždy rovnaká. Niekedy nás vracia späť na miesto, ktoré poznáme, no tentoraz s iným významom.
Vrátili ma do temnoty, ale nie takej ako kedysi. Skôr do takej, ktorá mi dáva ešte väčšiu silu ísť vpred, nech sa deje čokoľvek. Silu prekonať aj túto prekážku a vstať z popola ako fénix, aj keď možno po tisíci krát. Asi preto, že bolesť bola v mojom živote jedným z najväčších učitelov.
Previedla ma veľmi temnými zákutiami vlastnej duše, no pretransformovala ma na celkom iný obraz. Previedla ma neopísatelným peklom, kedy som mala pocit, že snáď zošaliem. Že viac nepolapím dych, že sa nenadýchnem a viac oči neotvorím. No zároveň ma po tom všetkom zdvihla zo dna a dala mi nádej na nový začiatok.
Preto aj keď dnes znova klope na dvere viem, že mám v sebe silu premeniť ju opäť v niečo krásne. No v tom momente prítomnosti, kým je tu sa jej viac nebránim a dovolujem jej previesť ma tým peklom znova, no predsa trochu inak. Je to moment, kedy si musím sadnúť sama so sebou a cítiť. Bez úteku a barličiek. Musím spomaliť a len dýchať. Byť a nesúdiť samú seba za to, čo cítim. Zahodiť vinu a dovoliť srdcu cítiť ten smútok. Veď na tom predsa nie je nič zlé.
Kedy si už konečne uvedomíme, že aj tieto pocity patria k životu? Nie len smútok, ale aj hnev a frustrácia. Sme len obyčajní ľudia. Cítim v sebe teraz tak veľa hnevu, až mi z toho ide roztrhať vnútro. Jeden deň je to hnev, ktorý neskôr strieda prázdno a melanchólia. Mieša sa to takto stále dokola a niekedy neviem, čo si s tým všetkým počať. Ako opäť čeliť samej sebe a tej zrade, ktorú práve prežívam.
Prijatie temnoty ako procesu
V každodennom zhone často ignorujeme signály, ktoré nám naše pocity vysielajú. Keď sa však zastavíme a skutočne si dovolíme ich precítiť, môžeme pochopiť ich význam.
Nie je to ľahké, no je to nevyhnutné. A tak tu teraz sedím a cítim, ako sa mi svet opäť raz na márne kúsky rozpadá. Vôbec netuším, ako s tým mám naložiť, viem len, že musím kráčať ďalej a nevzdávať sa. Nezanevrieť na život.
Temnota môže byť desivým miestom. Je plná bolesti, hnevu, smútku – pocitov, ktorým sa často snažíme vyhýbať. No nie je naším nepriateľom. Ak sa jej nebránime, môže nás naučiť veci, ktoré by sme vo svetle nikdy neuvideli. Niekedy nám dokonca môže ukázať veci v tom ‘pravom svetle’. Skutočné tváre a surovú realitu bez príkras.
Prijatie temnoty a emócií neznamená uviaznutie v nich. V určitom okamihu z toho kolobehu musíme nájsť aj cestu von. V tom spočíva jej sila – učí nás rásť, ak jej to dovolíme. Neprijímajme ju ako niečo konečné, ale ako proces. Nie je to konečná stanica. Je to iba kúsok cesty, ktorý nás má previesť bolesťou a pochopiť súvislosti, aby sme na jej konci mohli nájsť nové svetlo.
Malé kroky k uzdraveniu
Uzdravenie nie je o veľkých skokoch, ale o malých krokoch. Vo chvíľach, kedy sa topíme a lapáme po dychu, nepotrebujeme rady ani poučovanie. Potrebujeme podporu a vypočutie. Záchranné koleso. Niekoho, kto nás vypočuje bez súdenia a kto nám podá ruku, keď to najviac potrebujeme. Pocit, že na to všetko nie sme sami. A ak takú osobu nenájdeme, môžeme sa oprieť o tú časť nás, ktorá už v minulosti zvládla aj nemožné.
Až keď búrka prehrmí a my znova stojíme nohami pevne na zemi, môžeme sa pustiť do liečenia a zmien. Búrky v živote sú len prechodné. Dôležité je však nezastať a veriť, že na ich konci znova nájdeme svetlo.
Stačí, ak si na začiatok dáme malé ciele. Môže nimi byť aj obyčajná prechádzka na čerstvom vzduchu, šálka čaju alebo počúvanie hudby. Drobný rituál, pri ktorom sa cítime dobre. Mne najviac pomáha písanie denníka. Je to úžasný nástroj terapie i sebareflexie. A hlavne pohyb – akýkoľvek.
Objavenie vnútornej sily
Pravá sila neprichádza zvonka, ale z nášho vnútra a každý ju v sebe musí objaviť sám. Nájsť ju znamená postaviť sa tvárou v tvár vlastným strachom, slabostiam a tieňom. Prijať ich ako súčasť seba. Uznať si v sebe tú človečinu a prestať sa snažiť byť niekým, kým v skutočnosti nie sme.
V každom z nás je sila, o ktorej možno ani len netušíme. Vieme sa zdvihnúť a kráčať ďalej. Žiadna smršť nie je natoľko silná, aby sme z nej nenašli cestu von. Je to o uhle pohľadu. A v podstate máme naozaj len dve možnosti.
Buď dovolíme, aby si nás tá smršť vzala so sebou a my stratíme niť natoľko, že nám z očí zíde nie len náš ciel, no aj pôvodné smerovanie v živote. Alebo si to celé najprv precítime a napokon znova vstaneme a kráčame smelo vpred. S jazvami na duši, no omnoho silnejší a odolnejší.
