Najsilnejším nástrojom na ceste k úspechu je disciplína mysle.
To, čím svoju myseľ každý deň vyživujem, určuje kvalitu môjho života. Aké myšlienky do nej vkladám? Čím sa obklopujem? Vpúšťam do nej láskavosť, radosť a pokoj, alebo ju denno-denne zaplavujem strachom, zlosťou, drámou a pochybnosťami? Čo do nej zasievam, to napokon aj rastie. A práve toto je ten najmocnejší nástroj, aký máme – vždy v našich vlastných rukách.
Keď si to uvedomíme, pochopíme aj to, že najväčším nepriateľom na ceste k našim snom sme často my sami. To my si kladieme polená pod nohy tým, ako premýšľame o svete. Tým, ako sa donekonečna porovnávame, strachujeme, stresujeme. Naša pozornosť je roztrieštená do tisícok rôznych smerov, no to najdôležitejšie – naše vnútro – pritom opomíname. Dobrovoľne odovzdávame vlastnú silu okolnostiam a potom plačeme, že žiadnu nemáme. Cítime sa slabí, ako obete sveta a ľudí, ktorí nám ublížili.
Nosíme v sebe staré krivdy, neschopní ich pustiť a odpustiť. A aj keď si nahovárame, že už sme dávno odpustili, život nám ľahko prinesie situáciu, ktorá jasne ukáže opak. V hĺbke srdca totiž stále zostáva nezahojená rana, ktorá ticho krváca a presakuje do našej reality.
Nevedomé úteky pred sebou
Cez vlastné rany a bolesti nevidíme slnko, ktoré nás každé ráno prebúdza a chce nás pohladiť po tvári. Nevidíme úsmevy, ani krásu bežných dní, pretože na svet hľadíme očami zraneného dieťaťa. Automaticky vnímame niektoré veci ako útok a staviame sa do obrany. Cítime sa ohrození a tak odháňame ľudí, ktorí by sa k nám chceli priblížiť. Vytvorili sme si okolo srdca vysoké hradby, aby nás nik nemohol zraniť – a tak sme si nevedomky prestali púšťať kohokoľvek k sebe.
Svet pre nás prestal byť bezpečným miestom. Nevieme naplno vnímať jeho krásu, pretože náš zrak je už príliš zakalený minulosťou, ktorá nás formovala.
A pritom vieme, že to bolí. Vieme, že takto žiť nechceme. Hľadáme zmenu, skúšame rôzne cesty, no zakaždým sa vrátime k starým spôsobom myslenia a bytia. Prečo? Pretože si nevieme vybudovať a udržať disciplínu mysle. Nedokážeme prepustiť minulosť.
A práve to je cesta, ktorá si vyžaduje tréning, plnú pozornosť a ochotu otočiť zrak od vonkajšieho sveta k sebe. Potrebujeme urobiť inventúru vlastného vnútra. V prvom rade si priznať, čo už od života nechceme – a mať v tom absolútne jasno. Z tohto bodu sa potom vieme odraziť a urobiť si jasnú predstavu o tom, čo naopak tvoriť a žiť chceme. Potrebujeme v sebe objaviť zdroj vlastnej sily.
Dostať sa z hlavy do srdca a tam hľadať všetky odpovede. Možno sa to zdá byť tým najťažším orieškom, no je to jediná cesta k rozpusteniu strachov.
Nikto nás nepríde zachrániť
Myslenie nás často vedie cez logiku, ktorá vychádza zo strachu. Snaží sa nás ochrániť a tak nás drží v komforte známeho „bezpečia“. Nechce riskovať, ani sa púšťať do dobrodružstiev. Lenže toto „bezpečie“ je iba falošnou ilúziou. V stagnácii zamrznutia a večného stereotypu žiadna energia ani život neprúdi. Tam človek iba prežíva, zo dňa na deň, mrhajúc svojím drahocenným časom aj potenciálom. Všetka jeho energia sa stráca v prokrastinácii, obavách a konzume nezdravých vecí.
Pravda je však jednoduchá: zmenu za nás neurobí nikto. Nik nepríde, aby nás zachránil. Nikto nemôže za nás zmeniť spôsob, akým premýšľame. Táto práca je len na nás. Všetky terapie, rozhovory, medicíny či techniky osobného rozvoja sú nádherné a mocné nástroje, avšak nesmieme im odovzdať celú svoju silu. Nemôžeme čakať, že všetko urobia za nás. Inak budeme donekonečna behať po terapiách, skúšať ďalšie a ďalšie techniky, a pritom v sebe cítiť, že stále niečo chýba. Že sa staré bolesti vracajú.
Možno preto, že sme sa nikdy naplno neodhodlali spraviť skutočnú prácu a báli sme sa pustiť bolesť naozaj preč. Alebo sme stále hľadali odpovede mimo seba. Márne čakali na zázrak. Priveľmi sme sa stotožnili s naším starým ja.
Ibaže všetky medicíny, všetky procesy ma neustále viedli k tomu istému – k sebe. Až napokon posledná z nich, mocná iboga, mi veľmi jasne ukázala, že jedinou odpoveďou som ja sama.
Zmeny, ktoré nevidno
Iboga mi ukázala, ako sa strácam vo vlastnej mysli. V cykloch myšlienok, ktoré sa opakujú stále dokola. Ako v nej vládne chaos, nie jasnosť. Miesto ticha sa v nej ozýva neustály šum sveta. Strácam sa v sebe i svete a neviem nájsť cestu z toho všetkého von.
Uprostred jednej z ceremónií som zrazu počas vízií uvidela tisíce prstov, ktoré ukazovali priamo na mňa a znelo jediné: „TY. Ty si odpoveď.“ Ja som zdroj. Nikto iný. Ja som tvorcom reality, ktorú žijem. Ja rozhodujem o tom, ako sa cítim. A takisto ja som príčinou svojich problémov, ktoré plynú z môjho nezdravého spôsobu myslenia.
Nad týmto faktom nemá moc nikto iný. Len ja. A predsa som túto moc celé roky dobrovoľne odovzdávala svetu. Nedržala som pevne kormidlo svojho života. Hoci sa mi v mnohom vyjasnilo a mnohé sa zmenilo k lepšiemu, niektoré situácie sa stále vracali. Bola som z toho frustrovaná a chcela to vzdať.
Ale vtedy som pochopila, že žiadna práca na sebe nie je zbytočná a tie zmeny sa dejú postupne a potrebujú čas. Nik nezasadí semienko a hneď na druhý deň zbiera plody. Preto bola mojím veľkým nepriateľom netrpezlivosť. Túžba mať všetko hneď. A keď výsledky neprichádzali okamžite, mala som chuť vzdať to. Veď predsa to nemá zmysel, nič sa nemení…
Lenže vo vnútri mňa sa celý čas diali tiché, hlboké zmeny. Každým dňom sa staré programy uvoľňovali, rovnako ako stará bolesť. Ak boli traumy hlboké, logicky sa neuvoľnia naraz – potrebujú čas, vrstvu po vrstve. Inak by sme tú tiahu nemuseli uniesť. Preto je múdre, že procesy sú postupné, aj keď často bolestivé a náročné. Nikdy nedostaneme viac, než naša duša unesie.
Kde končí strach, začína život
Nakoniec prídeme k pochopeniu, že jemnosť našich procesov môže byť pre nás darom. A najmä postupnosť.
Preto si potrebujeme túto múdrosť duše aj tela vážiť. Učiť sa žiť v súlade – telo, myseľ aj duch ako jeden celok. Pretože ak zanedbáme jednu časť, nikdy nebudú ostatné časti fungovať zdravo. Niekedy lietame príliš vysoko v duchovných sférach a zabúdame na telo. Inokedy naopak. No naše telo je múdre a silné. Starajme sa oň s láskou a vyživujme ho pohybom a dobrou stravou.
Príjmime ho a poďakujme mu za to, čo pre nás robí. Lebo zdravé telo nie je pre každého samozrejmosť. A tak ďakujem, že môžem vnímať krásu a počuť hudbu života. Za farby, vône, scenérie, smiech, melanchóliu, smútok, radosť aj slzy – všetko vo svojom dokonalom balanse.
Na viscerálnej úrovni – tam, kde sa rodí ozajstná sila – sa strach rozplýva. Vtedy človek pochopí, že nie je dôvod báť sa. Strach patrí egu, nie srdcu. A srdce je vždy odvážne. Podporí nás vo všetkom, čo si zaumienime. Strach je len ilúzia – naučený program od spoločnosti, rodičov, priateľov, médií. Strach zo zlyhania, odmietnutia, neúspechu, nedostatku.
Pokiaľ budeme schopní priať si a tvoriť bez strachu, naše priania sa konečne začnú zhmotňovať. Kľúčom je vedomý život. Byť prítomní a vedomí si toho, čím sa obklopujeme, s kým sa rozprávame, komu hovoríme o svojich snoch, aké zvyky si v sebe pestujeme. Ako sa správame k ľuďom, čo vyžarujeme do sveta. Ako sa stravujeme, hýbeme, ako reagujeme na skúšky života. Čo urobíme, keď veci nejdú podľa plánu.
Tam sa ukazuje naša skutočná sila.
