Píšem tieto riadky ako výdych duše, ktorá dlho mlčala. Sú o prepustení všetkého, čo zo seba dať von nemohla.
Keď starý svet zrúti sa
Hry vesmírne rozdali svoje karty a mne neostáva nič iné, než sa opäť rozhodnúť. Niekedy je možno dobre, ak sa nám všetko zrúti a padnú nám ilúzie o svete aj ľuďoch. Dá nám to možnosť voľby a ja si tentokrát volím seba. Bez ohľadu na všetky rodinné putá.
Život mi nie raz ukázal, že často úplný cudzinec je môjmu srdcu bližšie než tí, s ktorými ma spája pokrvné puto. Moja duša si pre tento život vybrala rodinu, v ktorej je mnoho problematických vzťahov. Naučila som sa toho veľa a čím ďalej tým viac chápem jej skutočnú hodnotu. U mňa je to tak, že sa prakticky celý život učím čo chcem skrz to, čo nechcem. Preto som bola postavená do situácií, ktoré ma opakovane školili.
Koniec jedného cyklu
Nakoniec však prišiel deň, kedy sa jeden cyklus uzatvoril. Kedysi som bývala človekom, ktorý opakovane odpúšťal. Dávala som príliš veľa šancí, kým som pochopila, že ten druhý si na to už vlastne zvykol. No a čo, že ublížil, veď to mal zakaždým prepáčené. Dnes už u mňa neobstojí argument, že sme rodina. Pokiaľ niekto opakovane zraňuje, držím si odstup. Pre svoju vlastnú ochranu. Odpustím ti s láskou, ale viac sa späť nevraciam.
Iba my sami si určujeme, akých ludí si pustíme blízko k telu a kto bude mať miesto v našom najbližšom kruhu. Je dobré, občas si v tých kruhoch aj trošku poupratovať. Niekedy sa držíme vzťahov len preto, že ide o vzťahy rodinné. Veľa krát som počula vetu – „Veď je to predsa tvoja rodina! Buď rada, že vôbec nejakú máš, čo by iní za to dali!“
Nuž, iní nechodia v mojich topánkach. Ja dlhodobo zažívam pocit emočného chladu a absolútnej nezainteresovanosti zo strany vlastného otca. Aj keď po finančnej stránke sme ako deti vždy boli zabezpečené, blízkosť medzi nami nebola a priepasť narastala.
Zrada
Keď som si už po tých rokoch myslela, že všetko na dobrej ceste je a vzťahy sa zlepšili, ten človek nás zrazu opustil. Zo dňa na deň….zbalil si kufre a odišiel za novou rodinou. Rozhodnutie rešpektujem a dôvody chápem, no spôsob, akým nám to oznámil a celkové načasovanie je niečím, čo sa pochopiť nedá. Dva dni pred Novým rokom, počas vianočných sviatkov, ktoré sú predsa celé o rodine a spoločne strávených chvíľach. Rozbil sa mi kompletne obraz o človeku, ktorý mal byť tým hlavným pilierom istoty a bezpečia.
Navyše pocit, že sa rozhodol odísť za ženou, ktorá už rozbila viacero rodín, je len veľmi ťažko stráviteľný. Viete, predstavte si, že zdieľate s niekým svoje problémy a ten človek vám nonšalantne odvetí: „No tak sa rozveď!“…Zrejme pre niektoré ženy je toto celkom bežná prax, rozbíjať rodiny bez mihnutia oka. No je to presne ten moment, kedy musíte človeka nechať kráčať vlastnou cestou, bez ohľadu na to, či sa popáli alebo nie, pretože je to jeho voľba.
Je to neomylný dôkaz toho, že nikdy si nemôžeme byť u ľudí ničím istí. Naozaj nevidíme do nikoho vnútra a keď človek o svojich pocitoch nehovorí a všetko v sebe dusí, len ťažko mu vieme pomôcť a vôbec byť v obraze o tom, čo prežíva.
Rodinné vzťahy
Okrem toho ma často sklamala aj moja blízka rodina, kritizovala ma za chrbtom a vyjadrovala svoje názory a predstavy o tom, ako by som mala žiť svoj život. Neustále komentáre, posudzovanie a ohováranie . Často som si pripadla ako medzi klbkom hadov. A celé tie roky som to tolerovala, aj keď často som sa vzbúrila, no nemala som dosť sily na to buchnúť si po stole a povedať- stačilo! Dnes tú silu však mám.
Keď si predstavím budovanie rodiny, určite by som sa snažila o to, aby tie vzťahy boli harmonické, aby v nich vládla zdravá a priama komunikácia, porozumenie a podpora. Som vlastne naozaj vďačná za všetky tie roky lekcií, lebo mi ukázali, čo nikdy nechcem a skrz to všetko som mohla pochopiť, aké hodnoty sú pre mňa dôležité. A sú to rovnaké hodnoty, ktoré by som sa snažila odovzdať svojim deťom.
Zvláštne, ako sme si kedysi so sestrou pripadali byť čiernymi ovcami rodiny. Opakovane sklamané kritikou a negatívnymi názormi na našu cestu životom. A to možno len preto, lebo sme nechceli ísť cestou nalinajkovanou.
Rodina pre nás nebola miestom opory, ale práve naopak, miestom neustálych bojov a hádok.
A napriek tomu… sme sa stále snažili zapadnúť. Byť dobré dcéry. Byť prijaté i milované.
Ale ako veľmi sa dá snažiť, kým sa človek nezlomí?
Ako dlho sa dá presviedčať, že to možno raz bude iné?
S láskou k sebe
Dnes viem, že sme nemuseli byť iné. Že naša hodnota nebola nikdy podmienená ich prijatím.
Dnes viem, že máme právo odísť, máme právo zvoliť si pokoj, aj keď si to niekto môže vysvetliť ako zradu či pohŕdanie.
Nie je zradou prestať znášať bolesť. Zradou je pokračovať v niečom, čo nás ničí. V tolerovaní neustáleho ubližovania. Možno rodina, ktorú sme dostali, pre nás nebola vždy miestom bezpečia – ale práve preto dnes viem, ako si tú svoju možno raz chcem vytvoriť.
S láskou, rešpektom a priestorom byť sám sebou.
Cesta porozumenia
Nie je vždy všetko iba čierne, práve naopak. Tak je to aj s tou našou temnotou, keď jej dovolíme spraviť nás silnejšími. Nikdy by som to nebola povedala, no aj po tom všetkom máme dnes s mamou skvelý vzťah. Začala na sebe pracovať a dokonca sa začala zaujímať o duchovno a nedávno absolvovala svoju prvú terapiu a to z vlastnej iniciatívy, čo je pre mňa fascinujúce sledovať! Naše malé metamorfózy.
Keď vidím seba, moju sestru aj mamu ako sa liečime, rastieme a napredujeme, je to úžasný pocit a som na nás hrdá, lebo ako som už spomínala, vzťahy v rodine neboli vždy ružové.
Aj s mamou sme si prešli rokmi hádok a kriku, veľkého nepochopenia, kedy sa každá z nás tvrdohlavo bila za tú svoju pravdu. V našom vzťahu sa toho veľa pokazilo, no dnes je dôležitá prítomnosť. A tá mi ukazuje, že moja mama sa naozaj snaží a že jej na nás záleží! A to je to, čo sa ráta. Že to ten človek nevzdal a snaží sa o nápravu.
Navyše vždy je dobré snažiť sa pochopiť celý príbeh rodu. Poznať detstvo svojich rodičov, starých rodičov i prarodičov. Ja som takto pochopila nie len dynamiku našich rodinných vzťahov, ale aj vzorce správania.
A keď to aj niekto vzdá a rozhodne sa ísť inou, vlastnou cestou, treba ho ňou nechať ísť. Možno na to skôr nemal odvahu a možno na to neboli vhodné okolnosti. Tak či onak, každý z nás tu píše svoj vlastný príbeh a potrebuje vlastné skúsenosti.
Prítomnosť ako dar
Myslím, že jedna z najvzácnejších vecí, ktoré môžete dať človeku, je vaša plná prítomnosť. Ak ste s niekým v interakcii, napríklad behom rozhovoru, skúste sa zamyslieť – ako často ste naozaj prítomný v tom danom momente? Venujete tomu, kto oproti vám sedí naozaj svoju plnú pozornosť, alebo len netrpezlivo čakáte na okamih, kedy už prestane rozprávať, aby ste sa mohli dostať k slovu vy?
Ja si toto tak veľmi všímam. A robí to veľa ľudí. Vlastne vás ani nepočúvajú a sú občas ako duchom neprítomní. No čo čakať od ľudí, ktorí si nie sú vedomí ani samých seba?
Príliš vysoké nároky?
Niekedy mám pocit, že mám príliš vysoké nároky na ľudí, no potom si uvedomím, že to vôbec nie je pravda a že je to ‚bare minimum‘. Že predsa nežiadam nič zložité ani nedosiahnuteľné, len obyčajnú prítomnosť a vnímavosť. Just a little bit of curiosity.
Možno by mi niekto mohol oponovať tým, že predsa musím prijímať ľudí takých, akí sú a nechať ich takými byť. A keď to nerobím, že neprijímam samú seba. Lenže! Ja predsa od nikoho nechcem, aby sa menil. Nech si je každý taký, aký je.
Rozdiel je v tom, že predsa ak mi niekoho správanie nesedí, keď sa mi niečo nepáči a je v rozpore s mojimi hodnotami, keď mi jeho energia nerobí dobre, tak sa z takého vzťahu prirodzene odoberiem preč. Veď je nelogické byť nasilu v interakcii s ľuďmi len preto, že veď prijímam vás takých, akí ste. Teda aj keby ste totálni idioti, je to ok, lebo veď ja vás prijímam. To je predsa nonsens. Prečo ísť sám proti sebe…
Kompas hodnôt
Každý máme svoje chyby aj zlozvyky, ale ak sa mi tam tie základné hodnoty a štýl komunikácie rozchádzajú, tak čo mám robiť v takom vzťahu?
Ja chcem rásť cez vzťahy, ktoré ma naozaj obohatia a zároveň môžem aj ja dať niečo zo seba tomu druhému človeku. Kde môžeme mať rozdielne názory, ale stále sa budeme vzájomne rešpektovať a podporovať. Fandiť si a nezávidieť. A zároveň, tie naše hlavné hodnoty budú veľmi podobné a to je myslím dôležité.
Čo si všímam a čo je ten zásadný aspekt u mňa je – či sa človek venuje sebarozvoju alebo nie. A keby sa mu aj nevenuje, no je láskavý a rozumný, je to úplne v poriadku a ten vzťah vieme budovať. No všímam si tie rozdiely v komunikácii s ľuďmi, ktorí na sebe proste makajú a zamýšľajú sa nad sebou aj životom. To je úplné iné kafe.
To, či si je človek vedomý svojich reakcií, programov a návykov. Lebo od toho sa odvíja úplne celé jeho vystupovanie v interakcii s ľuďmi. Ak si ničoho nie je vedomý, projektuje všetko von a môže ľahko zraňovať. No ak si je sám seba vedomý, môže síce zraniť, ale postaví sa k tomu úplne inak. Bude sa snažiť o nápravu i komunikáciu. Nebude utekať, ghostovať ani sa schovávať.
Vedome tvorím. Vedome púšťam.
Emocionálna nezrelosť a neschopnosť dávať energiu do vzťahu (akéhokoľvek) je jasný signál pre mňa, že mám dať ruky preč.
Som unavená z hier a people pleasingu, z toho, akí sú ľudia sebeckí a ako klamú a zahmlievajú. Ako sa tvária, že sú kamoši, no pritom sú to hady na krku.
Ak som ja tvorca svojho života, toto je moment, kedy viac v myšlienkach nikomu a ničomu, čo mi kradne energiu, nevenujem ani sekundu pozornosti!
Moja myseľ je mojou rajskou záhradou. Je mojou povinnosťou, spraviť si ju peknou. Zalievať v nej kvety každý jeden deň a zároveň trhať burinu. A keďže tej buriny sa za poslednú dobu nazbieralo strašne veľa, treba sa pustiť do práce čím skôr.
