Long time no see. Tieto riadky som písala v januári, kedy môj rok začal tak nejak zvláštne. Sľubovali nám rok nových začiatkov a energie pohybu, no u mňa všetko ešte spalo. A taká by aj zima mala byť. Priestorom pre stíšenie a odpočinok.
Spomalenie.
Bolo by to krásne, môcť byť skutočne zosynchronizovaný s prírodnými cyklami. Môcť si dovoliť spomaliť.
Už celé týždne som sa nechytila pera a nepísala. Jednak som mala totálny blok a nulovú inšpiráciu a takisto v zhone povinností a školy nebolo kedy. Teraz tu sedím na zemi opretá o posteľ, v jednej ruke šálka kávy a v druhej pero. Tak veľmi som už potrebovala písať.
Prázdno, ktoré neviem pomenovať
Vieš ty vôbec Vesmír, čo ja posledné týždne prežívam? Čisté prázdno.
Necítila som ho doma medzi svojimi. Rodinou a zvieratkami. Cítim ho pri myšlienke môjho celkového fungovania. Mám pocit, že sa to vo mne takto začalo skladať po iboge. Spočiatku úzkosť, ktorú neskôr vystriedal vnútorný pokoj a vyrovnanosť, sebadôvera i celková pozitivita.
Potom však prišlo prázdno. A ja ho absolútne neviem definovať. Neviem to vôbec uchopiť, ani nijak pomenovať. Zažívam absolútne prázdno, no najmä neskonalú zbytočnosť a absurdnosť mojej existencie.
Presne to je to správne slovo. ABSURDNOSŤ.
Zrazu nič, čo robím, mi viac zmysel nedáva. Škola? Práca? Vzťahy? Ehm, vzduchoprázdno. Príde mi to, že len strácam čas a motám sa v kruhoch, či? Ja síce vnútorne viem, že prísť sem do Prahy bolo správne rozhodnutie, no momentálne je pre mňa všetko príliš hmlisté a nejasné. Na jednej strane sa strašne chcem otvárať dôvere v to, že idem správne a všetko ostatné sa napokon samé nejak vyskladá. Na druhej strane je vo mne stále istý podvedomý strach a neistota toho, či zase nejdem zle a len tu mrhám časom. Večná existenciálna kríza.
Lenže ja necítim ani smútok, ani radosť či hnev. Necítim nič. Takto som sa necítila snáď od strednej. Čudesná apatia. Ako mám opísať jedno veľké NIČ? Naozaj som prišla do takého zvláštneho bodu, kedy ma už nebaví to, čo kedysi. Ani ľudia, nič. Nezaujíma ma viac starý život. Netúžim sa v ňom rýpať, rozoberať ho, liečiť ,analyzovať. Nebaví ma viac motivačná literatúra ani sebarozvoj. Rozvíjala som sa už až až.
Healing – another illusion to get stuck in
A potom je tu healing ako taký. Od čoho alebo z čoho sa mi furt potrebujeme liečiť? Veď aj tá neustála potreba ďalších a ďalších metód pomoci je koniec koncov len útek pred sebou samým. Možno práve preto si kladiem otázku: čo takto sa na okamih zastaviť a už konečne pochopiť, že tak ako sme, sme DOSŤ?
Ja neviem, príde mi to, že už som za tie koncepty zašla priďaleko. Na jednej strane ďakujem za všetko, lebo mi to doslova zachránilo život, no cítim v kostiach, že je čas absolútnej revolúcie a zmeny smeru. Nový radikálny začiatok, ale vo všetkom.
Vieš, ono je to taký pocit, akoby som už ani nevedela, kto som. Zrazu ja ozaj neviem KÝM som v tejto fáze života, v ktorej sa nachádzam. Neviem, kto je Veronika. Je to akási čudesne zvrátená kríza identity? Bože veď už len keď píšem tieto riadky, začínam sa báť. Nemám žiadnu kotvu alebo záchytný bod. Celý priestor okolo mňa je len jedným veľkým prázdnom.
Lenže POZOR! Ja nezažívam depresiu. Ani nemám čierne myšlienky, nič také. Práve naopak, ja život skutočne milujem. Lenže som sa dostala do takého bodu, akoby niekto zobral gumu a vymazal celé moje staré ja a s ním aj všetky kotvy, barličky, nálepky, presvedčenia, názory..proste MŇA!
Kríza identity alebo priestor medzi starým a novým ja?
Ono to asi ale dáva zmysel. Veď predsa o čo som sa celé tie roky snažila? Preprogramovať svoju myseľ. Zbaviť sa starého ja a zlozvykov. Vybudovať nové ja. Žeby sa mi to podarilo a ja teraz stojím v akejsi tranzícii medzi minulosťou a budúcnosťou, kde to „nové ja“ ešte proste neexistuje?
Neviem už ako inak to opísať. No veď skúste si opísať prázdnotu. Je to, akoby ma zavreli do veľkej prázdnej tmavej miestnosti a ja sa tam vznášam vo vzduchu ako balónik.
Možno je to úplne okej a to len moja myseľ vyšiluje, lebo inak to nevie, tak to bola naučená. Sila zvyku. Čo si myseľ myslí o prázdne?
Podľa mňa ju to celkom štve, lebo prázdno nemôže overthinkovať ani analyzovať.
Prázdnu nemôže dať žiadnu nálepku.
Prázdno je prázdno.
Možno je to ticho pred búrkou a zrodom niečoho veľkolepého. Možno je to finále a záver všetkého, o čo som sa posledné roky snažila. Prerod do nového ja a vstup do celkom inej dimenzie reality, než na ktorú som bola zvyknutá doteraz. A Vesmír ma tam jednoducho nemôže pustiť v tom starom móde. To by fakt nefungovalo.
Možno ma toto pomyselné prázdno prišlo niečo naučiť. Tak sa mu teda pokúsim načúvať. Asi sa mám do toho „nevedenia“ a prázdna naplno uvoľniť a odovzdať sa mu.
A možno to ani nie je vyslovene prázdno, ale neutralita. Keď je človek zvyknutý na veľké ups and downs a silné emócie, neutralita je zrazu niečím novým, ťažšie uchopiteľným. Tak ako moje myšlienky. Nedá sa na ne vôbec spoľahnúť. Hlavne na naše spomienky a pamäť. Pretože práve tie spomienky sú často falošné a nepresné, mozog si ich rôzne dotvára, alebo aj pretvára. A keď sa už nemôžeš spoľahnúť ani na vlastné spomienky, čo ti ostane? Jedine prítomnosť.
Synaptic pruning
Nedávno som narazila na jeden veľmi zaujímavý príspevok, kde sa písalo o „SYNAPTIC PRUNING“ – the intentional removal of neural pathways that are no longer reinforced. Inak synapsie sú vlastne spojenia medzi nervovými bunkami, cez ktoré si neuróny odovzdávajú signály. Také malé komunikačné mostíky v mozgu.
The brain is not sentimental. It is efficient. It cuts unused circuits the way a gardener cuts dying branches.
Neurons that fire together, wire together.
Neurons that don’t, disconnect.
Niečo ako optimalizácia siete.
Ide o prechodné zúženie emočnej reaktivity. Zvýšená neutralita a dočasné zníženie šumu, aby mozog mohol lepšie rozlíšiť signál. Takže by sa dalo povedať, že ak človek pociťuje takúto stratu identity, absenciu silných emócií, neutralitu a absurdnosť starých významov, mohlo by ísť o fázu reorganizácie.
Staré emočno-kognitívne okruhy slabnú, no tie nové ešte nemajú dostatočnú synaptickú váhu. Ono, mozog ani psychika vskutku nefungujú tak, že sa zo starého prehupneme do nového zo dňa na deň. Nie je to lineárne, ani okamžité. Existenciálne vákuum sa tak môže zdať desivé, no je veľmi pravdepodobné, že ide len o dočasný rozpad starých okruhov, ktoré sa zatiaľ nereorganizovali.
Neviem, či je to presne to, čo sa vo mne deje, ale celkom mi to dáva zmysel.
Toto je proces, ktorý nejde urýchliť. Musím len ostať prítomná a dovoliť si nebyť ničím definovaná. Dovoliť svojmu ja nájsť si cestu aj v tom prázdne a vykročiť možno na celkom nové, neprebádané teritóriá. Nie, naozaj si sa nezbláznila Veronika! Možno ťa to na chvíľu vydesilo, lebo si si myslela, že zažívaš apatiu, ako vtedy pred mnohými rokmi.
Ibaže keď sa mení život, sieť sa musí reorganizovať s ním.
