Hypersenzitívni ľudia často nebojujú len s tým, že okolie nerozumie ich emóciám a prežívaniu. Bojujú hlavne s tým, že sa sami naučili svoje pocity spochybňovať. Nie preto, že by im neverili. Skôr preto, že sa tak od detstva naučili prežiť. Pretože nebyť príliš, neunavovať dospelých a nebyť komplikovaný…bola jediná šanca, ako si udržať kontakt s tými, ktorých milovali.
Trápime sa, že naše pocity a emócie nie sú validované, že sme vnímaní ako ‘príliš’. Ibaže tým, ako sú v nás isté veci zapísané sa vlastne deje to, že my sami nevalidujeme svoje pocity, pretože sa podvedome vnímame obrazom, akým sme boli vnímaní ako deti v očiach dospelých.
A tak teraz ‘bojujeme’ o omrvinky pozornosti či pochopenia, no to sa nám často vôbec nedostáva. Tak ako je to možné? Tak, že tie naše najväčšie bolesti v sebe ešte nemáme uzavreté. Stále v nás kdesi v hĺbke driemu a sme s nimi celkom poprepletaní.
Potom príde človek, ktorý nám nastaví zrkadlo a ukáže, v čom samých seba spochybňujeme. Kde si nedovoľujeme prejaviť sa, ozvať sa, povedať nie, byť samými sebou.
Konflikt ako zrkadlo
Myslím, že keď sa dostaneme do ťažkej situácie alebo konfliktu, je v tom pre nás ukrytá nejaká správa, ktorá nám niečo chce o nás samých ukázať. Ak nás rania niekoho slová či správanie, naša bolesť je celkom na mieste. Ale čo je dôležité je zamyslieť sa, prečo ma to vôbec zraňuje? Prečo mám v sebe očakávanie, že predsa druhý by sa mal ku mne správať lepšie a je pre mňa dôležité, aby prijal môj uhol pohľadu? Prečo vôbec reagujem a vysvetľujem a bránim sa.
Možno sa to tak vo mne zapísalo, že moja intenzita vnímania nie je bezpečná. Miesto otázky ako sa cítim som často počúvala – ‚ukľudni sa, nerev, nie si normálna‘. Moju živosť a intenzitu označili za hyperaktivitu a onálepkovali ma ako nezvládatelné dieťa. Ibaže nie dieťa je ten problém, ale rodič, ktorý nevie uniesť a spracovať jeho emócie.
Ako som tak kráčala životom a roky plynuli, prichádzali rôzne situácie, ktoré mi vyťahovali na povrch práve tieto zranenia a bolesti z detstva. Každý konflikt či náročná situácia sa tak stali príležitosťou pre uzdravenie a hlbšie pochopenie. No prísť do bodu, kedy som si toho začala byť skutočne vedomá a pracovať s tým, mi trvalo celé roky.
Pocit vyhorenia
Moja obľúbená psychologička Nicole LePera nedávno napísala krásnu vetu:
Príliš málo ľudí hovorí o tichom vyhorení z toho, ako musia zvládať komunikáciu s neuzdravenými ľuďmi.
A je síce pravdou, že každý z nás si v sebe nesie neuzdravené veci, rozdiel je ale v tom, že niektorí na nich aktívne pracujú.
Neustála interakcia s takýmito ľuďmi ma vyčerpáva. To, že musím stále regulovať samú seba. Spracovávať emócie a čistiť sa od energie, ktorá sa na mňa nalepí. Ich rany často kričia hlasnejšie než ich slová a skôr, než to človek stihne zachytiť, vstrebáva ich chaos a ich spúšťače. Neustále ťa vťahujú do ich emocionálneho chaosu, ktorému sami nerozumejú a ani sa o porozumenie nesnažia.
Ich nezahojené rany a toxické vzorce začnú pomaly narúšať tvoje vlastné hranice, pokoj a zdravie.
A to je presne moment, kedy sa treba zastaviť a opýtať sa samých seba, prečo im to ešte tolerujeme? Musíme preskúmať vlastné hranice a jasne si ich vymedziť.
Hranice
Stanovenie hraníc ale pre mnohých z nás nie je jednoduché. Obzvlášť pre tých, ktorí boli od malička zvyknutí prispôsobovať sa potrebám druhých. Myslím si však, že hranice sú o tom, že rozpoznáme, kde končí náš svet a začína svet toho druhého. Že prestaneme niesť zodpovednosť za to, čo cíti niekto iný a začneme niesť zodpovednosť za to, čo cítime my sami. Pre hypersenzitívneho človeka však môže byť stanovenie hraníc spojené s intenzívnym pocitom viny. Ibaže bez nich doženieme sami seba do vyhorenia a depresie.
Čo ale v prípade, keď si síce hranice jasne nastavíme, no i napriek tomu sú opakovane prekračované?
Ak niekto nerešpektuje naše hranice, dáva nám tým jasne najavo, že naše potreby a pocity nie sú dôležité. Myslím, že najlepšie, čo pre seba môžeme v takej chvíli urobiť, je prehodnotiť, či je pre nás zdravé v takom vzťahu aj naďalej zotrvávať. Pre našu vlastnú ochranu.
Hranice nie sú iba slová. Sú to predovšetkým činy. Ak o niečom stále iba rozpraváme, no pritom naše konanie ukazuje opak, každé slovo stráca hodnotu a dôvera upadá. Ak dovoľujeme druhým opakovane prekračovať naše hranice, sami im ukazujeme, čo si k nám môžu dovoliť. Preto je dôležité vedieť si hranice aj udržať.
Vyžaduje si to silu a odvahu postaviť sa sám za seba a odísť z miest a od ľudí, kde nám je opakovane ubližované. A hoci je to ťažké, niekedy je najväčším aktom lásky voči sebe i druhému- pustiť to a nechať ísť.
