Tretia ceremónia
✧ Poznámka: Tento text vychádza z mojej osobnej skúsenosti a nie je odporúčaním ani návodom na užívanie psychotropných látok.
Tretia ceremónia bola úplne iná než tie predchádzajúce. Tentoraz som sa prvýkrát prestala tak veľmi brániť tomu, čo prichádzalo. Nevedela som ešte, že témou celej noci sa pre mňa stane niečo veľmi jednoduché – pocit bezpečia.
Večer som mala strednú dávku medicíny a prežila som veľmi intenzívnu a nádhernú ceremóniu. Všetko to začalo farbami, nádhernými vzormi a obrazmi, ktoré po chvíli vystriedalo svetlo. V diaľke, kdesi v rohu som zahliadla jasne žiarivé biele svetlo. Najprv bolo iba malou guličkou. Postupne sa ku mne približovalo stále bližšie a bližšie a ja som doň nakoniec vstúpila. V tom momente som sa ocitla v inej dimenzii.
Začala som vnímať prítomnosť bytostí, ktoré ma počas zážitku sprevádzali a po celý čas so mnou komunikovali. Učili ma rôzne veci o živote a o mne. Na začiatku ma u seba privítali a pozdravili ma, následne ma vyzvali na cestu do môjho vnútra. Neustále mi pritom opakovali, že všetko je v poriadku, že som v bezpečí a nemusím sa ničoho báť. Vniesli do mňa nesmierne nádherný pokoj.
Keď mi neskôr prišlo zle (čo bolo presne vo chvíli, keď som niekoho iného začula vracať), snažila som sa nasilu vyvracať aj ja. Nahla som sa nad vedierko a strčila si prsty do krku. V tom ma ale aya hneď stopla a povedala mi, nech s tým okamžite prestanem. Nesmiem to siliť, pretože je na to ešte čas.
Uvedomila som si, že tak isto je to aj v živote. Nemám nič robiť na silu a tlakom, ale musím veci nechať viac plynúť a otvoriť sa dôvere. Robiť veci iba podľa seba, tak, ako to cítim ja. Nepozerať sa stále na ostatných a neklásť ich názory nad svoje vlastné.
Nájdi svoj stred !
Celou nocou sa opakovala jedna myšlienka: vrátiť sa k sebe. Menej sledovať, čo sa deje okolo mňa, menej analyzovať a viac vnímať vlastné telo. Dýchať. Nepokúšať sa mať všetko pod kontrolou a nájsť svoj stred.
Počas noci sa mi podarilo nechať svoje starosti a obavy aspoň na chvíľu odísť. Bolo to prvýkrát, čo som sa celej skúsenosti prestala tak veľmi brániť a dovolila si jej dôverovať. Cítila som v sebe zvláštnu istotu a pokoj, ktoré boli mimoriadne oslobodzujúce. Až vtedy som si uvedomila, ako veľmi mi tieto pocity v bežnom živote chýbali.
Jedna myšlienka sa pritom stále vracala: nemusím všetko riešiť hlavou.
DÝCHAJ.
Pokojne a plynule. Nerob si starosti.
Súboj svetla a tmy
Potom sa objavila téma mojich rodičov. Vo vízii som ich videla zhora, ako doma pokojne spia, a cítila som silnú potrebu posielať im lásku. Postupne sa tento pocit rozšíril aj na zvieratá a ľudí okolo mňa. V tej chvíli som mala pocit, akoby som jej mala nekonečné množstvo a chcela sa o ňu podeliť so všetkým živým.
Vzápätí sa však obraz začal meniť. Z diaľky sa ku mne veľkou rýchlosťou približovali tmavé oblaky pripomínajúce hustý dym. Proti nim stálo jasné svetlo, ktoré ich postupne zatláčalo späť. V tichosti som sledovala zvláštny súboj svetla a tmy, až kým tmavé oblaky úplne nezmizli a svetlo nezačalo žiariť ešte intenzívnejšie.
Počas celej vízie som pritom cítila veľmi silný pocit ochrany. Vždy, keď sa objavilo niečo nepríjemné alebo desivé, vracalo sa ku mne rovnaké uistenie: neboj sa, si v bezpečí. Nemala som pocit, že s tým, čo prichádza, musím bojovať. Stačilo tým prejsť a pokračovať ďalej.
A potom sa znovu objavila jedna veta:
Musíš tvoriť!
Vízia Panny Márie
Jeden z najsilnejších momentov večera prišiel vo chvíli, keď som si sadla pred šamana, ktorý začal spievať icaros. Prvýkrát sa mi podarilo úplne sústrediť a prestať kontrolovať, kam ma vízie zavedú. Mala som pocit, akoby piesne zneli priamo v mojej hlave. Napĺňali ma hlbokým pokojom a ja som cítila obrovskú vlnu lásky a vďačnosti.
V duchu som ďakovala Sinovi aj Pachamame za všetku krásu, ktorú som v tej chvíli vnímala, a za možnosť byť práve tam, v tomto prostredí a medzi ľuďmi, ktorí boli so mnou. Svetlo vo víziách bolo neuveriteľne jasné a priezračné a ja som mala slzy šťastia v očiach.
V jednej chvíli sa mi vynorilo slovo:
SMIECH.
A spolu s ním myšlienka, že sa potrebujem viac smiať a usmievať. Začala som sa teda usmievať a pamätám si, aké príjemné a oslobodzujúce to bolo.
Potom sa vízia zmenila. Mala som pocit, akoby som sa ocitla vo vnútri vlastného tela, v obrovskom prázdnom priestore pripomínajúcom jaskyňu. Na jeho dne som videla samu seba, schúlenú v embryonálnej polohe.
Zhora ku mne začala zostupovať ženská postava pripomínajúca Pannu Máriu. Spodnú časť jej tela tvorili akoby korene vyrastajúce zo zeme. Vnímala som, ako ku mne naťahuje ruky, dvíha ma zo zeme a napokon ma privinie k sebe.
V tej chvíli som počula slová, ktoré som vnímala približne takto:
„Si múdra a krásna bytosť. Si láska. Nezabúdaj na to. A keď ti bude ťažko, spomeň si na túto chvíľu a na pocit, že si milovaná.“
Dodnes neviem, prečo moja myseľ vytvorila práve obraz Panny Márie. Oveľa dôležitejší bol však pre mňa pocit, ktorý vo mne zanechala: hlboké prijatie, pokoj a predovšetkým bezpečie.
Pocit istoty a bezpečia
Neskôr sa mi vynorilo slovo STRACH.
V tej chvíli som sa naň akoby dokázala pozrieť zvonka. Zrazu nepôsobil tak neotrasiteľne a skutočne ako inokedy. Dokonca som sa mu začala smiať. Počas vízie sa pritom stále vracal ten istý pocit a rovnaká myšlienka:
Si v bezpečí.
Cítila som obrovské množstvo lásky a mala som chuť podeliť sa o ňu so všetkými naokolo. Keď som sa vrátila na svoje miesto, bola som pokojná a šťastná. V rukách som celý čas zvierala ayahuascový amulet, ktorý sme si v ten deň vyrobili. V tej chvíli pre mňa predstavoval akúsi kotvu a dodával mi pocit istoty.
Počas ceremónie sa vynorila aj jedna veľmi ťažká skúsenosť z minulosti. Vo vízii sa však opäť objavila ženská postava, ktorú som predtým vnímala ako Pannu Máriu, a s ňou sa vrátil aj ten istý pocit prijatia a bezpečia. Tentoraz som pri tej spomienke nemala pocit, že v nej zostávam sama.
Neviem, ako si dnes vysvetliť bytosti, ktoré som počas tej noci vnímala, ani prečo moja myseľ vytvorila práve tieto obrazy. Nepotrebujem to však vedieť s istotou. Oveľa viac vo mne zostalo to, čo sa počas celej ceremónie opakovalo znova a znova: pocit, že môžem na chvíľu prestať bojovať, uvoľniť sa a cítiť sa bezpečne.
Keď sa na tú noc pozerám s odstupom, práve toto považujem za jej najsilnejšiu tému. Nie vízie, bytosti ani otázku, čo z toho bolo „skutočné“. Bol to pocit bezpečia, ktorý mi v tom období života veľmi chýbal.
Možno preto vo mne tá skúsenosť zostala tak dlho. Neodniesla som si z nej odpoveď na všetko ani presvedčenie, že sa už nikdy nebudem báť. Skôr pripomienku, že strach nemusí mať vždy posledné slovo a že pocit bezpečia nemusím zakaždým hľadať iba niekde mimo seba.
A možno mi práve toto chcela tá noc ukázať.
