✧ Poznámka: Tento text vychádza z mojej osobnej skúsenosti a nie je odporúčaním ani návodom na užívanie psychotropných látok.
Počas štvrtej ceremónie som si naplno uvedomila, aký silný vplyv na mňa majú icaros. Tieto tradičné piesne v sebe pre mňa dodnes nesú niečo ťažko opísateľné. Väčšinu prvej časti večera som však namiesto nich riešila nevoľnosť, ktorá prichádzala vo vlnách.
Vo vízii sa vo mne začala formovať akási guča, ktorá do seba postupne vťahovala nepríjemné spomienky a udalosti z minulosti. Stúpala smerom nahor, až som mala pocit, že zostala zaseknutá v hrdle. Nevedela som ju dostať von.
Počas celej noci sa mi vynárali rôzne obrazy a situácie zo života. Neboli to tentoraz výrazné farebné vízie ako počas predchádzajúcej ceremónie. Skôr útržky spomienok, myšlienok a uvedomení. Zároveň som bola oveľa viac pri vedomí toho, čo sa okolo mňa deje.
Kolobeh spomienok
Keď už bolo nepríjemných spomienok priveľa, na chvíľu som otvorila oči a celý priestor som vnímala zahalený do intenzívneho červeného svetla. Začalo ma silno napínať na vracanie a bola som presvedčená, že tentoraz konečne príde úľava.
Vzala som si vedierko, vyšla von a sadla si k ohňu.
Nič.
Namiesto toho sa ďalej vynárali obrazy z minulosti. Niektoré sa týkali detstva a rodiny. Videla som samu seba ako malé dieťa zavreté v tmavej miestnosti a potom obraz zeme, ktorá sa podo mnou otvára a ja padám do prázdna.
Začala som cítiť zvláštnu zmes smútku, ľútosti a výčitiek za to, že sa vôbec cítim zle.
Práve vtedy sa vo mne objavila myšlienka, že svoje prežívanie nemôžem donekonečna iba odovzdávať okolnostiam a ľuďom okolo seba. Nie všetko dokážem ovplyvniť, ale môžem skúsiť meniť spôsob, akým sa k tomu, čo prežívam, postavím.
Potom sa vynorilo jedno slovo:
SEBAĽÚTOSŤ.
V tom momente mi to dávalo zmysel. Možno som nepotrebovala ďalšie vysvetlenie. Niekedy už samotné pomenovanie toho, čo sa v nás odohráva, zmení spôsob, akým to vidíme.
Dýchanie
Ďalšou témou bol dych.
Uvedomila som si, ako často sa pri napätí prestávam prirodzene nadychovať a celé telo akoby stuhne. Počas ceremónie som preto svoju pozornosť stále vracala k jednoduchému nádychu a výdychu.
Dýchať. Uvoľniť sa. Nepokúšať sa všetko kontrolovať.
V jednej chvíli sa mi vynorila aj spomienka na jeden minulý vzťah. Spolu s ňou sa ako na filmovom páse začali vracať bolestivé momenty, ktoré som s tým obdobím stále mala spojené.
Tentoraz však namiesto ďalšej nevoľnosti prišiel plač.
A prvýkrát počas ceremónií som mala pocit, že nemusím dostať všetko zo seba von vracaním. Sedela som a jednoducho som plakala. Po chvíli prišla citeľná úľava.
S odstupom času už nepotrebujem rozhodovať, či som zo seba v tú chvíľu „uvoľňovala blok“, energiu alebo čokoľvek iné. Viem len, že som sa dotkla spomienok, ktoré vo mne stále vyvolávali silné emócie, dovolila som si ich precítiť a potom sa mi naozaj uľavilo.
Zázračná moc piesní
Keď prišiel rad na mňa a sadla som si pred Sinu, začal spievať icaros.
Tentoraz som nesedela v napätí. Húpala som sa zo strany na stranu, usmievala sa a nechávala hudbu pôsobiť. Mala som pri nej veľmi intenzívnu predstavu, že s každým tónom zo mňa odchádzajú staré emócie a premieňajú sa na svetlo.
Neviem, čo presne sa v tej chvíli dialo v mojej mysli, ale účinok hudby na moje prežívanie bol neuveriteľne silný.
Ráno sa ma Ľubka dokonca opýtala, či som si všimla, že Sina mi spieval dlhšie a trochu inak než ostatným. Ja som si to počas ceremónie neuvedomovala. Vedela som iba, že som pri jeho speve cítila pokoj, dôveru a obrovskú vďačnosť.
Na rannom zdieľaní sme sa ešte rozprávali o spomienkach, ktoré sa počas noci objavili. Sina mi povedal jednoduchú vec: minulosť je minulosť a niektoré veci je potrebné nechať odísť. Potom zavtipkoval, že na ďalšej ceremónii sa možno namiesto bývalého objaví nový priateľ. 😀
A tým tú ťažobu celého večera dokonale odľahčil.
Keď som si neskôr ľahla, zostal vo mne najmä zvláštny pokoj. Nie pocit, že som zo seba jednou nocou odstránila všetko staré, ale skôr že som sa na niektoré veci dokázala prvýkrát pozrieť trochu inak.
Nasledujúci večer nás čakala posledná plánovaná ceremónia. Pre mňa už piata.
Tentoraz som si nechcela pripravovať žiadne veľké otázky.
Chcela som jednoducho zostať otvorená tomu, čo príde.
Dobrú noc, Ekvádor.
