Rada by som sa s vami podelila o príbeh jednej mimoriadne silnej ženy, mojej prababičky Viery Kollárovej. Tieto riadky píšem v snahe preniknúť hlbšie do koreňov našej rodiny, hľadajúc odpovede a múdrosť, ktorú nám naši predkovia môžu ponúknuť.
Snažím sa pochopiť, ako žili a čo sa od nich môžem naučiť, pretože v ich príbehoch nachádzam aj odpovede na naše súčasné zranenia a tiež liečenie generácií. V nasledujúcom článku vás pozývam, aby ste sa na túto cestu vydali so mnou.
Detská Neistota: Vyrastanie v ťažkých podmienkach
Viera Kollárová (rod. Košťálová) sa narodila 8.3.1921 pri Topolčiankach. Bolo ich osem súrodencov. Keď sa narodil ôsmy – brat, ich mama zomrela pri pôrode. Otec zostal s deťmi sám, no nevedel ich sám vychovávať. Znova sa oženil a jeho žena sa o nich tiež odmietla starať. Jedného dňa ju otec aj s jej sestrou zobral do cukrárne. Smutnou pravdou však bolo, že ich oklamal a miesto cukrárne ich zobral do detského domova.
Všetky deti boli rozdelené a „porozhadzované“ do detských domovov. Niektorí z nich sa už nikdy viac nevideli a niektorí sa opäť stretli až po dlhých rokoch. Viera sa dostala do rodiny sedliaka, ktorý mal tri vlastné deti, vrátane troch ďalších, ktoré si k sebe vzal z detských domovov na prácu.
Od svojich ôsmich rokov musela ťažko pracovať. Pásla kravy, starala sa o dobytok a pracovala na poli. Okrem toho zbierala seno, trávu a robila rôzne práce okolo domu. Podľa slov mojej babičky sa k nim vraj správali horšie ako k dobytku. Keď sa zbieral karfiol alebo zemiaky na poliach, vždy si potajme trocha zobrali k sebe pretože dostávali iba málo jedla. Schovali si ich pod oblečenie tak, aby to gazda nevidel, inak by ich bol zbil bičom. Nocovali v stajni na sene.
Bol to veľmi ťažký život. Keď sa gazdovi niečo nepáčilo, často boli trestaní bitkou. Takto postupne vystriedala až tri rôzne gazdovstvá, kým dovŕšila 18 rokov.
Začiatok manželstva
V dospelosti sa zoznámila s Jánom Kollárom na jednej dedinskej zábave. Na Slovensku sa zobrali a potom odišli do Čiech, kde slúžili na Táborsku. On ako mlynár a ona vykonávala rôzne práce okolo gazdovstva. Z babkinho rozprávania som sa dozvedela o jednej historke z roku 1943, ktorá sa prihodila Viere. Jedného dňa v nedeľu keď mala voľno, vybrala sa navštíviť kamarátku do susednej dediny.
Tá bola zhrozená z toho, čo tam hľadá, pretože do dediny sa blížili nemecké vojská, ktoré hľadali ľudí pracujúcich pre národný odboj. Kázali jej schovať sa do pivnice, kde ostali celý deň zavretí. Podvečer sa rozhodla odísť domov, nechceli ju pustiť ale ona sa musela vrátiť na gazdovstvo. Po ceste videla povešaných ľudí čo ju veľmi vydesilo a dokonca okolo nej prechádzali aj nemeckí vojaci na nákladných autách. Vraj by sa v nej „krvi nedorezalo“ v danej chvíli.
Keďže jej manžel pracoval v mlyne, musel vyrábať múku pre nemecké vojská a nemohol odmietnuť, pretože by ho boli bez milosti popravili. Po istom čase odišli do Prahy, aby sa dostali do nemocnice. Viera bola tehotná, čakala syna. V roku 1944 ju odmietli hospitalizovať v českej nemocnici lebo bola slovenka – vtedy bolo Slovensko samostatným štátom na čele s Jozefom Tisom.
1945 – tragický nálet na Prahu
V dôsledku týchto udalostí bola Viera nútená odísť do nemeckej nemocnice. Tam sa narodil môj dedo – Ján Kollár. Starali sa o nich nemecké sestričky, ktoré boli vlastne mníškami. V súvislosti s touto nemocnicou sa spája jeden smutný príbeh. Rok po Jánovom narodení sa konal veľký nálet na Prahu. V tom čase tu s ním Viera ešte stále žila.
Vtedajší americkí spojenci nemocnicu zbombardovali a väčsina nemeckých sestričiek tragicky zahynula vrátane tej, ktorá sa starala o Jána. Primárnym cieľom tohto náletu boli Drážďany, no v dôsledku nepriaznivého počasia a výpadu radaru sa americkí letci ocitli nad Prahou.
Letecké poplachy boli údajne za vojny tak časté, že ich veľa Pražanov prestalo po čase brať vážne. Podľa babkiných slov, Viera musela po zaznení výstražných sirén utekať často z práce až cez celé mesto, aby sa ukryli v úkryte a inak tomu nebolo ani v daný nešťastný deň amerického náletu.
Do tej doby Praha nebola počas celej vojny bombardovaná – s výnimkou roku 1944, kedy došlo k útoku na holešovickú elektráreň.
Príbeh pokračuje v roku 1946, kedy sa začalo znárodňovanie a osídlovanie pohraničia (Sudety). Nemeckí obyvatelia museli opustiť svoje domovy, všetko zanechať (domy,majetky,dobytok) a zobrať si so sebou len 50 kilové balíky najpotrebnejších vecí. Ostali po nich prázdne domy, ktoré boli následne prideľované ľuďom. Tí prichádzali z Rumunska, Maďarska, celého Česka a Slovenska.
Mestečko Plesná
Takto sa Viera a jej manžel s rodičmi dostali do pohraničia – mestečko Plesná v Čechách. Bol im pridelený jeden dom po Nemcoch. V tom čase tam však ešte bývala pôvodná nemecká rodina, ktorá sa pripravovala na odsun.
Viera mala veľmi dobré srdce a preto rodine potajme nosila potravinové lístky, pretože dostávali iba veľmi malý prídel jedla. Pôvodná majiteľka jej ukazovala ako sa šije na stroji, prosila ju, aby sa postarala o dobytok i o dom.
Z rozpravánia susedov si mnohí Nemci poschovávali zlato, šperky a cenné veci po povalách a do trámov. Zamurovali si ich do stien, pretože verili, že po nejakom čase sa budú môcť do svojich domov vrátiť. Tieto cennosti boli aj po niekoľkých rokoch nájdené, napríklad pri búraní domov alebo rekonštrukciách.
Takisto sa veľa cenností ponachádzalo aj v lesoch. Zo svojej vlastnej skúsenosti môžem spomenúť jeden zážitok. Raz keď sme boli s rodičmi v lese na hríboch (ešte v detstve) – v oblasti hraníc s Nemeckom som videla, ako ľudia chodia po lesoch s detektormi kovov a hľadajú tieto cennosti. Ďalšou zaujímavosťou boli zákopy, jamy po muníciách a betónové bunkre.
Praktiky ŠtB
Môj dedo zvykol babke rozprávať rôzne historky zo svojej mladosti. Napríklad o sedliakoch, ktorí odmietli vstúpiť do družstva a všetkých preto pozatvárali. Mal kamarátov, ktorí strhávali letáky, nesprávali sa podľa toho ako si to doba vyžadovala, čoho následkom bolo prenasledovanie ŠtB (Štátna bezpečnosť).
Tých, ktorých chytili, zvykli zobrať do gumovej cely. Táto cela bola celá vystlaná gumou a keď do nej niekoho zavreli, zmlátili ho obuškami. Násilne dobití a celí od krvi boli dokonca prinútení podpísať papier, že všetko čo sa im stalo si spôsobili sami.
Raz dedo cestoval s partiou vlakom a keď vystúpili, každý kto mal dlhé vlasy bol v momente policajtmi odvedený k holičovi na ostrihanie a navyše si to musel aj sám zaplatiť. Keď skončil základnú školu, začal chodiť na učňovku. Tu mi babka pripomenula ešte jednu historku z obdobia, keď dedko musel ísť na vojnu.
Keďže bol označený za politicky nespoľahlivého, pretože mal konflikt s jedným chlapcom (synom vysoko postaveného úradníka), bol pridelený k pomocnému technickému práporu- „Čierni baroni“.
Ďalej som sa z rozprávania dozvedela, že zbrane mali zakázané, ale museli pracovať aj 12-13 hodín denne. Čím viac pracovali, tým viac peňazí dôstojníci dostávali – preto ich stále naháňali do práce. Dva krát do týždňa mali politické školenia. Neustále im „tlačili do hlavy“ reči o socializme a o tom, ako im pomáha.
Dôstojníci sa tiež radi zabávali tým, že ich niekedy vyviezli nákladnými autami 30 km za mesto, kde ich vyložili. Naspäť sa už mali vrátiť pešo. Musel odslúžiť 26 mesiacov, avšak o dva mesiace im službu predĺžili bez udania konkrétneho dôvodu.
Život v Plesnej
Viera prežila celý život v Plesnej, kam sa presťahovala po skončení vojny. Pracovala v miestnej továrni Tosta, ktorá zamestnávala väčšinu obyvateľstva tohto malého mestečka. Mala svoju prácu rada, aj keď bola ťažká. Vždy sa cestou domov z práce zastavila pri križovatke, kde mala svoju skalku o ktorú sa s láskou starala celých 35 rokov.
Bola vášnivou záhradkárkou a členkou mestskej organizácie, kde nakupovala ovocné stromčeky, sadenice a rôzne kríky pre celé mesto. Okrem záhradky boli jej veľkou záľubou knihy, ktoré si chodievala požičať do knižnice, aby si po večeroch mohla čítať.
Vždy spomínala, ako veľmi ju mrzí, že nemohla študovať ďalej, pretože od detstva slúžila u sedliakov (mala vyštudovanú iba základnú školu).
Srdce plné lásky
Ani v starobe, keď už nevládala, nechcela opustiť Plesnú a presťahovať sa k synovi na Slovensko. Bola to veľmi silná žena s jasnými názormi a veľkým, otvoreným srdcom. Vedela veci vždy správne pomenovať a nikdy sa nebála vyjadriť svoj názor. Keď sa jej niečo nepáčilo, ozvala sa – či už v práci alebo súkromí, no aj v časoch hlbokého komunizmu.
Vravievala: „Keď som prežila to ťažké detstvo, hlad a potom aj vojnu, tak sa nebojím už ničoho!“
V mojich očiach bola naozaj silnou a statočnou ženou, ale aj veľmi láskavou a srdečnou. Napriek ťažkostiam, ktorým čelila, nikdy neprišla o svoj humor ani o neochvejnú odhodlanosť šíriť lásku a dobro. A hoci už nie je s nami fyzicky, jej pamiatka žije v srdciach tých, ktorých sa počas svojho života dotkla.
Super napísané.
Ďakujem 🙂