Príbeh Alessie a Stephena
Videli ste už dokument ‘The Deepest Breath’ (Najhlbší nádych) na Netflixe? Ak nie, veľmi vám ho odporúčam! Mňa celkom uchvátil. Nestáva sa často, že by sa mi niečo tak silno vrylo do srdca.
Dokument paralelne vyobrazuje dve biografie. Jedna je o vynikajúcej talianskej freediverke – Alessii Zecchini, ktorá je na ceste zdolať svetový rekord. Druhá o uznávanom bezpečnostnom potápačovi menon Stephen Keenan, o hľadaní zmyslu jeho života a ceste, ktorá ho priviedla k freedivingu a stretnutiu s Alessiou.
Alessia mala už od malička sen stať sa freediverkou. Priznám sa, doteraz som sa nijak extra o freediving nezaujímala, no jej príbeh vo mne vzbudil istú dávku fascinácie aj obdivu voči tomuto extrémnemu športu. Čo ma fascinuje najviac okrem samotnej schopnosti vytrénovať svoju kapacitu pľúc na ponor do tak veľkých hĺbok, je psychologická stránka freedivingu.
Element absolútneho odovzdania sa a hlbokej meditácie. Dostať sa pred ponorom do mentálnej relaxácie natoľko, aby si pod vodu išiel čo najviac uvoľnený, pretože v takomto stave telo spotrebováva menej kyslíka. A dostať svoju myseľ a telo pod maximálnu kontrolu si určite vyžaduje nie len veľkú dávku odvahy a tréningu, ale aj vnútornej sily.
Nádychové potápanie
Freediving je potápanie na jediný nádych do veľkých hĺbok bez dýchacieho prístroja. Alessia opisuje pocit tlaku na telo vo veľkých hĺbkach tak, že čím hlbšie sa ponára, tým viac tlak vytláča vzduch z jej pľúc, až sa zmenšia len na veľkosť päste ruky. Po 30 metroch zažíva vplyvom tlaku tzv. voľný pád, čo je podľa jej slov najlepšiou časťou. Prirovnáva ju k pocitu lietania a samotné ticho v takejto hĺbke tomu dodáva istú unikátnosť.
Skutočná práca však nastáva pri návrate späť, pretože plávať oproti takémuto tlaku je ako plávať proti prúdu, čo je pre telo s už aj tak malým množstvom kyslíka dosť makačka.
Hlavné riziká freedivingu
Sú dve nebezpečné situácie, ktoré môžu nastať – blackout alebo lung squeeze. Blackout je stav krátkeho či dlhšieho bezvedomia z nedostatku kyslíka, kedy tvoj mozog jednoducho vypne. Je to niečo ako obranný mechanizmus a zvyčajne nastáva krátko po vynorení nad hladinu alebo blízko hladiny. Po takomto výpadku má potápač ešte asi 1-2 minúty, pretože ak je hypoxia predĺžená, môže dôjsť k poškodeniu mozgu. Dokonca aj do hodiny po opustení vody a to v prípade pľúcneho edému, kedy sa do pľúc dostane voda.
Zaujímavosťou je, že behom blackoutu potápač zažíva reflexný laringospazmus – kŕč hlasiviek, ktorý bráni vstupu vody do pľúc. Toto poskytuje dostatok času pre bezpečnostného potápača, aby ho vytiahol z vody.
‘Lung squeeze’ je barotrauma pľúc z podtlaku, kedy dochádza k poškodeniu alveol – pľúcnych mechúrikov. Keď sa potápač dostane pod svoj reziduálny objem pľúc RV (= množstvo vzduchu v pľúcach po maximálnom výdychu), kapiláry popraskajú a do alveol sa dostane krv. Pokiaľ sa toto stáva opakovane, výsledkom môže byť zjavenie tkaniva v pľúcach.
Bezpečnostní potápači – ‚safety divers‘
V rámci súťažného freedivingu sú zvyčajne pri ponore prítomní traja bezpečnostní potápači. Freediver sa pri návrate stretáva s prvým v hĺbke 20-40 metrov, druhý čaká v 15-20 metroch a tretí ostáva nad hladinou, odkiaľ komunikuje s ostatnými.
Bezpečnostný potápač musí byť sám freediverom, pretože s prístrojom by to nešlo, nakoľko vtedy je potrebné ísť hore pomaly kvôli dekompresii, teda vyrovnaniu tlaku.
Pozor, spoiler!
Steve po skončení školy nemal jasno v tom, čo chce v živote robiť, no vedel, že sa nechce usadiť doma a chce svet tam vonku sám preskúmať. Počas jeho ciest v Kongu sa stretol s gorilami v divočine a keďže to bol jeho celoživotný sen, zapálilo to v ňom iskru urobiť so svojím životom niečo výnimočné. Kráčať cestami menej prebádanými.
Takto precestoval viaceré miesta až prišiel do bodu, kedy si viac nebol istý, či kráča správnym smerom. Vtedy sa rozhodol vrátiť domov, no predtým si chcel spraviť ešte poslednú zastávku v Egypte.
Dahab, Egypt
Tu Stephen našiel svoj druhý domov. Nadchla ho beduínska kultúra, našiel si nových priateľov a zamiloval sa do freedivingu.
Keď však na vlastnej koži zažil silný blackout, priviedlo ho to k väčšiemu záujmu o prácu bezpečnostného potápača, ktorej sa začal naplno venovať. Bol pozvaný na súťaž do Grécka ako člen tímu bezpečnostných potápačov, kde v tom čase zachránil Alexeya Molchanova – syna Natalie Molchanovej (držitelky viacerých svetových rekordov vo freedivingu).
Alexey dostal v hĺbke asi 40 metrov blackout a Steve ho dokázal dostať nad hladinu aj napriek tomu, že on sám už začínal mať kontrakcie. Vtedy utrpel Alexey vážne poškodenie pľúc.
Neskôr si Steve otvoril svoje vlastné centrum pre freediverov v čom sa mu začalo veľmi dariť.
Vertical Blue
S Alessiou sa spoznali v rámci súťaže Vertical Blue na Bahamách, kde Steve viedol tím bezpečnostných potápačov. Alessii sa pri počiatočných ponoroch nedarilo, pretože zažívala opakovane blackout a preto s ňou Steve začal trénovať. S jeho pomocou sa jej napokon podarilo zdolať v tom čase nový svetový rekord – 104 m na jediný nádych!
Vytvorili si medzi sebou naozaj krásne puto, o to viac je bolestný tragický koniec spojený so stratou Stephena pri tom, ako obetoval svoj život pre záchranu Alessie behom súťaže na Blue Hole v Egypte.
Cesta odvahy
Prvá vec, ktorá ma nadchla bol spôsob, akým obaja žili svoje životy. Ich odvaha a silné odhodlanie ísť si za svojimi snami. Je fascinujúce zároveň sledovať, ako ich Vesmír oboch spojil dokopy.
Alessia bola od malička odhodlaná dosiahnuť svoj cieľ a neodradilo ju ani to, že sa oficiálne nemohla zúčastniť súťaží pred dovŕšením 18 roku života. Nevzdala to a išla si tvrdo za svojím. Takisto Steve, ktorý sa rozhodol spraviť so svojím životom niečo neobyčajné a ktorému sa napokon podarilo nájsť ten svoj vytúžený zmysel života – freediving a Alessiu.
Je obdivuhodné, ako svedomito pristupoval Steve k svojej práci. Bolo vidieť, že pre neho bola naozaj poslaním, keďže sám riskoval svoj život pre záchranu Alexeya a rovnako aj Alessie. Uprednostnil život druhého človeka pred vlastným. Navyše v takej extrémnej situácii, kedy sa u teba musí prebudiť pud sebazáchovy, pretože tebe samému ten kyslík dochádza. V mojich očiach je to akt veľkej odvahy a hrdinstva.
Ďalšia vec, ktorá sa ma dotkla bola okrem Stevovej smrti skutočnosť, že tá jeho smrť pohla toľkými ľuďmi. Dotkla sa tak obrovského množstva ľudí, vrátane celej ich potápačskej komunity. Ako sa všetci, ktorí ho milovali zišli, aby sa s ním rozlúčili pod vodou. Spoločne vypustili kvety a symbolicky zadržali dych na 39 sekúnd – čo reprezentovalo každý rok jeho života. Bolo to tak dojemné, že na to slová jednoducho nestačia.
Ži pre dnešok, lebo nikdy nevieš, čo má pre teba život prichystané
Keď vidíš, ako ten človek prežil svoj život aj keď bol krátky, koľkých ľudí inšpiroval a pomohol im, ako si plnil vlastné sny a žil odvážne. Už od mala prirodzene zvedavý na dianie okolo seba, na prírodu, oceán i zvieratá. Veľký fanúšik Davida Attenborougha.
Aj keď boli momenty, kedy sa sám seba spytoval, či spôsob akým žije je ten správny a dokonca sa aj chcel zo svojich ciest raz vrátiť a začať žiť konvenčným spôsobom života, Vesmír mal pre neho prichystané iné plány. Priviedol ho do Dahabu v Egypte, kde to svoje poslanie napokon našiel, vrátane Alessie.
A to je možno aj taká pripomienka pre nás, že keď to už niekedy chceme vzdať a odbočiť z tej našej cesty, keď začneme pochybovať, skúsme to ešte chvíľu vydržať. Lebo nikdy nevieme, či práve za tým ďalším rohom na nás nečaká naše vlastné naplnenie sna. Nájdenie miesta, kam patríme.
Nie každého poslaním je mať rodinu a deti, usadiť sa. Aj keď pre niekoho je to krásne, nie je to cesta pre všetkých a ani by byť nemala. Niekto v sebe môže mať ukrytú silnú túžbu po objavovaní alebo cestovaní. Je to silné vnútorné volanie, ktoré ti jednoducho nedovolí usadiť sa skôr, než uvidíš všetky tie miesta, kam ťa srdce ťahá. Niekedy nás život prekvapí a zaskočí a možno privedie na cestu úplne inú, než bol plán pôvodný.
Úvahy o živote
Steve prežil krásny a naplnený život, ktorý mal dopad aj na mnoho ľudí v jeho okolí. Prinútil ma premýšľať o živote vlastnom. Akú stopu tu raz zanechám, čo vlastne v tomto živote tvorím a aké miesto v ňom má odvaha. Lebo myslím si, že počúvnuť hlas svojho srdca navzdory vnútorným pochybnostiam je istý akt odvahy.
Nie je zvláštne, ako ťa motivuje človek, ktorého si mal možnosť poznať len na krátky okamih cez obrazovku? Takto môže dokonca inšpirovať omnoho viac ľudí aj na diaľku. Nielen svojou odvahou, ale aj otvoreným a dobrým srdcom. Keď Alessia spomínala, akým spôsobom dával človeku objatie, kedy si vedel, že mu na tebe záleží. Potrebujeme viac takýchto ľudí.
Veľmi ma taktiež dojali slová Stephenovho otca v závere dokumentu:
Steve celý život niečo hľadal. Našiel to, čo miloval a tiež niekoho, kto zdieľal jeho sen. Alessiu a more. To bolo všetko, čo potreboval.
Niekedy chceme vidieť celú našu cestu vopred a pekne do detailov. Plánujeme, skúšame, padáme, no niektorí sa aj veľa strachujeme. Jedinou istotou ktorú však máme je dnešok.
Strach vie byť na ceste k snom veľkou brzdou. A pritom je často tak nezmyselný a iracionálny. Zbytočný. Dnes to vnímam tak, že tie sny treba nasledovať aj napriek strachu.
Lebo ak máš sen ale nevypočuješ svoj vnútorný hlas a budeš ho ignorovať, on nezmizne. Stále bude v kútiku duše s tebou, neumlčíš ho len tak ľahko. Bude sa ti neustále pripomínať a jedného dňa ti možno ostane na perách len výčitka. A to je asi vec, ktorú si nikto z nás nepraje.
Otázkou na zamyslenie ostáva, ako žiť život tak, aby sme sa čo najviac priblížili odvahe a začali robiť jednotlivé kroky k naším snom?
Alebo sa skúsme opýtať:
Čo ak sa mi ten môj sen naplní? 🙂
