Je v poriadku mať občas zlé dni a cítiť sa vyčerpane. Je v poriadku cítiť negatívne emócie ako je smútok, frustrácia, beznádej či sebaľútosť. To z nás nerobí zlého človeka. Pointou však je, nezotrvávať v tom dlhšie, než je potrebné. Nevyčítať si to a iba to precítiť. Byť len ako taký pozorovateľ, no zároveň sa s tým nestotožňovať. Utíšiť toho kritika, ktorý drieme v nás.
Ak sa nám aj vráti nejaký pocit či situácia o ktorej sme si mysleli, že ju v sebe už máme dávno uzavretú a vyriešenú, neznamená to, že sme ešte nič nepochopili. Keďže emócie sa ukladajú vo viacerých vrstvách, možno sme sa len dostali k tej ďalšej a potrebujeme celú vec uvidieť z iného uhla pohľadu, prípadne viac do hĺbky.
Toto sú presne tie chvíle, kedy si musím pripomínať, že je to skutočne v poriadku, pretože mám tendenciu výčitať si ak znova upadnem do nejakého negatívneho kolobehu a začnem si nahovárať, že som stále nič nepochopila. Ako je to vôbec možné po toľkej práci na sebe? Hmm, žeby sebaľútosť? Ruka v ruke so súdením samej seba.
Vtedy je dôležité byť v tom momente naozaj prítomný a len pozorovať. Je to vlastne úžasná príležitosť, pretože nám dáva priestor konečne tú emóciu prijať celým svojím bytím a uvedomiť si, že predsa ona je mojou súčasťou! Je súčasť mojej skúsenosti v tomto svete a akonáhle ju ja odmietam, tak odmietam aj samú seba. Neprijímam sa taká aká som, lebo si nechcem uznať, že aj tie negatívne veci patria mne.
Svet duality
Dualitu v dnešnom svete môžeme chápať ako existenciu určitých párov protikladov, ktoré spolu tvoria celok. Protiklady ako jin a jang, svetlo a tma alebo pozitívne a negatívne sa navzájom dopĺňajú. Kontrast poskytovaný dualitou obohacuje naše skúsenosti a robí napríklad okamihy radosti hlbšími, pretože máme možnosť poznať aj smútok. Inak povedané, bez tmy by sme nevedeli rozoznať svetlo.
Okrem toho je dualita kľúčová aj pre stabilitu a evolúciu našej fyzickej reality. Môžeme to vidieť v prírodných cykloch vytvárania a ničenia, rastu a úpadku a tiež života a smrti. Sily a energie, ktoré vzájomne interagujú a udržiavajú vo svete rovnováhu.
Pokiaľ neitegrujeme obe časti do jedného celku, nevieme sa dostať do rovnováhy. Ak budeme svoje negatívne emócie potláčať, hanbiť sa za ne, hnevať sa na ne alebo ich odmietať, oni nielen že budú stále v našich životoch pretrvávať, ale budú aj silnieť.
Toxická pozitivita
Nepáči sa mi, keď niektorí spirituálne založení ľudia rozprávajú len o tom peknom a pozitívnom a robia to takým spôsobom, že je to vyslovene toxické, pretože to nie je reálne. Nedá sa byť stále iba pozitívny a nad vecou. Takisto ako sa nedá vyletieť vysoko k oblakom bez integrovania svojej vlastnej tmy.
Ja osobne však nemám rada ani škatuľkovanie vecí na ‚dobré‘ a ‚zlé‘, pretože aj to je vysoko subjektívne. To čo pre teba môže byť dobré, je pre druhého zlé a naopak. Každý z nás tu zažíva svoju jedinečnú skúsenosť a tak veci vnímame rôzne.
Máme svoj unikátny pohľad na svet a nemôzeme súdiť samých seba za to, že cítime niečo nejakým spôsobom, ktorý však nie je ten ‚správny‘ len preto, lebo niekto si myslí opak alebo nám to tak bolo vštepované od malička. A tak sa začneme zrazu cítiť zahanbene alebo previnile, lebo veď mali by sme sa cítiť inak…Viac pozitívne, viac ohľaduplne, produktívne, akokoľvek. Slovo ‚mal by som‘ by som vymazala zo slovníka nadobro.
Skúmanie emócií
Každá jedna negatívna emócia potrebuje byť vynesená na svetlo. Pochopená a prijatá. Nemôžeš sa jej naveky vyhýbať, pretože ťa skôr či neskôr sama dobehne. Takže zakaždým, keď sa ti takáto situácia zopakuje a nejaká emócia ti bude prezentovaná, môžeš na tom kúsok po kúsku začať pracovať a skúšať porozumieť tomu, čo ti sem vlastne prišla povedať. Kde v tele ju cítiš? Aké pocity to v tebe vyvoláva? Zober to ako takú hru sám so sebou. Buď zvedavý, pátraj, pýtaj sa! A odpovede sa zaručene dostavia.
Už len samotný fakt, že si tieto veci začínaš uvedomovať a všímať a že na nich pracuješ, to je veľký posun vpred na tvojej ceste k uzdraveniu i radostnejšiemu životu😊
‚Judgement‘ – súdenie.
Ale čo robiť s pocitom, keď si stále niečo vyčítate alebo sa kritizujete a zároveň máte strach z toho, že sami budete súdení? Strávila som celé hodiny uvažovaním nad tým, odkiaľ sa ten pocit berie a čo s ním vlastne mám robiť. Uvedomila som si pritom jednu vec. Máme hlboký strach z toho, že nás niekto bude súdiť a kritizovať, lebo my sami súdime seba. Sami na sebe páchame presne to, čoho sa tak veľmi bojíme.
To je tá škaredá pravda. Prečo sa tak bojíme, ako budeme vyzerať pred ostatnými a čo si o nás pomyslia, ako nás uvidia?…Toto sú myšlienky, ktoré mávam celkom často a stále sa vracajú späť. V pozadí mysle, v podvedomí, stále prítomné. Lenže až teraz vidím, ako veľmi som ja sama voči sebe kritická. Vlastne som svoj najväčší kritik, často krutý a nemilosrdný.
Vždy sme zrkadlami a tá príčina ide od nás. Či na vedomej alebo nevedomej úrovni a potom sa to všetko od niekoho druhého odráža k nám. Preto ak si niečo v sebe nevyriešime, stále budeme okolo seba zažívať situácie, ktoré nám to budú pripomínať.
Ako z toho von?
Prvá úplne základná vec je byť viac súcitný sám so sebou, nájsť v sebe porozumenie. Veľa z tých pocitov pramení z našich zranení z detstva, kedy sme boli neustále za niečo kritizovaní a kedy nám bolo prízvukované, čo robíme dobre a čo zle. Často to bolo podávané tak, že ako deti sme si tú kritiku nevedeli ešte spracovať a ani ju uniesť, a keď sa toho nabaľovalo stále viac a viac, mohli sme nadobudnúť pocit, že jednoducho to čo robíme alebo hovoríme nie je dosť dobré, alebo je to dokonca zlé.
A tak začneme radšej svoje pocity potláčať. Prestaneme sa prirodzene prejavovať tak, ako to cítime, pretože to pre nás už automaticky znamená nejakú hrozbu alebo odmietnutie. Začneme svoje správanie prispôsobovať tomu, čo sa od nás očakáva a potláčame svoju autenticitu na úkor toho byť prijatý ostatnými. A teda hlavne tým rodičom, ktorý by mal byť pre dieťa hlavným pilierom opory.
Keď tam ale zažívame opakovane odmietnutie či kritizovanie, tak pre to dieťa to môže byť veľmi zraňujúce a preto začne konať radšej tak, aby sa v budúcnosti odmietnutiu či zraneniu vyhlo.
Človek má niekoľko základných ľudských potrieb v rannom a neskoršom detstve. Základ pre prežitie je vytvorenie puta s matkou, čo funguje rovnako aj u niektorých zvierat v prírode. Ďalšou potrebou je naša vlastná autenticita – vedieť ako sa cítime a byť schopní podľa toho adekvátne reagovať. Ak naše potreby nie sú naplnené či vypočuté, prestaneme ich postupne vyjadrovať.
Keď dieťa vyrastá v traumatizujúcom prostredí, musí sa vzdať jednej potreby na úkor druhej a musí si vybrať. Buď sa pripúta k rodičovi a potlačí svoju autenticitu, alebo ohrozí vzťah s rodičom. Takto potom strácame kontakt so samými sebou a so svojou intuíciou. Ako roky plynú, začneme zisťovať, že vlastne ani nevieme, kto sme a koho život žijeme. A práve toto odpojenie od samých seba potom musíme naprávať. Návratom k sebe.
Ako sa vrátiť k sebe?
Žijeme v dobe, kedy máme k dispozícii bohaté množstvo terapií a techník, ako si pomôcť. Na jednej strane to vnímam ako veľké plus, pretože to čo jednému človeku sadne, druhému nemusí. Občas sa v tom ale môžeme strácať a tak nám neostáva nič iné, ako vyskúšať taký smer, kam nás to intuitívne volá.
Moje cesty boli veľmi pestré, od terapie cez knihy, regres, numerológiu, až k rastlinným medicínam, ktoré sú pre mňa osobne jedným z najväčších zdrojov sebapoznania a liečenia. Okrem toho mi minulý rok prišiel do života KAP (kundalini activation process), ktorý má v sebe takisto nesmierne silný potenciál pomôcť človeku v návrate k sebe.
Práca s vnútorným dieťaťom
Výbornou pomôckou je kniha od Lucii Capacchione – Uzdravenie vnútorného dieťaťa. Nájdete tu rôzne cvičenia na to, ako nadviazať kontakt so svojím vnútorným dieťaťom a zároveň ako s ním začať opravovať vzťah.
Patria sem arteterapeutické techniky ako je maľovanie pocitov alebo písané dialógy, ktoré zahŕňajú jednu skvelú techniku. Je ňou písanie pomocou pravej či lavej mozgovej hemisféry, vďaka čomu sa vieme dostať do hlbšej úrovne samých seba – svojich spomienok a intuície.
Vieme, že každá mozgová hemisféra ovláda opačnú polovicu nášho tela. Ľavá má na starosti verbálne a analytické spracovávanie informácií, čiže ide o logickú časť. Pravá je naopak zameraná na naše pocity, emócie a intuíciu, či zrakovo-priestorové vnímanie.
Na základe pozorovania autorka zistila, že pri písaní nedominantnou rukou prichádzame do priameho kontaktu s funkciami pravej mozgovej hemisféry a toto platí rovnako pre ľavákov aj pravákov. To znamená, že keď píšeme našou nedominantnou rukou, máme lepší prístup k emočným spomienkam a to na hlbšej úrovni.
Písanie dialógov prostredníctvom dominantnej a nedominantnej ruky
Ako to vlastne funguje? Vedieš dialóg medzi sebou a vnútorným dieťaťom, pričom mu kladieš otázky a zapisuješ si ich dominantnou rukou. Odpovede tvojho vnútorného dieťaťa si naopak zapíšeš rukou nedominantnou. Môžeš sa ho opýtať – „Čo v tejto chvíli odo mňa potrebuješ, aby si sa cítilo lepšie? Čo ti chýba?“ Možno je to viac lásky, zábavy, oddychu. Kreativita je už na tebe.
Toto je jedna z mojich najobľúbenejších techník, nakoľko táto práca je časovo neobmedzená a môžeš sa jej venovať tak, ako to cítiš a potrebuješ.
Okrem toho výborne funguje aj kreslenie pocitov. Mne sa ukázali presne tie, ktoré v sebe ukrývajú moje strachy. Tie, ktoré sa mi opakovane vynárajú aj teraz v dospelosti, no nevedela som predtým uchopiť odkiaľ pramenia.
Vnútorné dieťa v snoch
Zaujímavosťou je, že keď intenzívnejšie začnete pracovať na vzťahu so svojím vnútorným dieťaťom, začne sa vám ukazovať a zrkadliť aj cez sny. Vtedy je dobré si ich zapisovať a skúsiť v nich nájsť kľúče, ktoré vám ešte viac dotvoria tú vašu skladačku. Obraz o tom, kde vnútorné dieťa zažilo nejaké zranenie a aké pocity sú s tým spojené.
Behom vedenia dialógov je dobré si hneď na začiatku pri prvom stretnutí namaľovať obrázok dieťaťa svojou nedominantnou rukou. Tiež sa skúste opýtať koľko má rokov – v akom veku sa vám ukáže? Podľa mňa je daný rok signifikantný preto, lebo tam sme v detstve mohli zažiť nejaké väčšie zranenie.
Keď sa stretneme s vnútorným dieťaťom zisťujeme, že nejaké naše detské potreby neboli naplnené – potreba lásky, bezpečia, dôvery, rešpektu a vedenia. Nuž a práve nenaplnenie týchto základných potrieb nás mohlo dostať do stavov chronickej úzkosti, strachu, hanby, hnevu či zúfalstva, ktoré v sebe naše vnútorné dieťa nesie. Ak sa nám neustále vracajú emočné a fyzické problémy v dospelosti, môže to byť znamenie toho, že vnútorné dieťa sa snaží na seba upozorniť a chce nám niečo povedať.
Bezpečný priestor na prejavenie samého seba
Vnútorné dieťa je naším emočným Ja – priestor, kde žijú naše pocity, kde zažívame strach, radosť, lásku či smútok. A toto sú nie len pozitívne, ale aj negatívne pocity a to, že ty si ich dovoluješ cítiť znamená, že dovoluješ aj tvojmu vnútornému dieťaťu byť a existovať. Takže v momente, kedy si naopak nedovoluješ prejavovať sa a neustále všetko potláčaš a dusíš v sebe, alebo sa za svoje emócie hanbíš a odmietaš ich, tak odmietaš aj svoje vnútorné dieťa.
Tým pádom zranenia ktoré v sebe nosíš pretrvávajú. Nedávaš si dostatočný priestor na to, aby mohli slobodne existovať a prejavovať sa. To už potom vedie k ďalším problémom na fyzickej i emočnej rovine, kedy sa to prejavuje cez rôzne choroby či ataky.
Myslím, že práve práca s naším vnútorným dieťaťom môže byť jednou z ciest, ako prísť k uzdraveniu a nadviazať spojenie so sebou samým. Je to jedna z kľúčových vecí a je dobré vyhradiť si na to dostatok času i priestoru.
A keď sa najbližšie pristihneš pritom, ako sa kritizuješ, si k sebe zlý a plný nenávisti, skús si v hlave vybaviť obraz seba ako malého dieťaťa a opýtaj sa – „Ako by sa asi cítilo, keby si mu všetky tie škaredé veci povedal priamo do tváre?“
