Presne o týždeň ma čaká moje prvé stretnutie s ibogou – rastlinou pôvodom z Afriky. Cítim, ako so mnou už začína pracovať. Posledné týždne sa mi neustále vracajú spomienky z rôznych období života, mihotajú sa mi pred očami ako scény na filmovom plátne. Často sú to momenty, na ktoré som si celé roky nespomenula, alebo som na ne úplne zabudla.
Pamäť je naozaj zvláštna vec. Nevieme presne, ako funguje, ale zdá sa, že niektoré obrazy a pocity si v sebe nosíme hlboko ukryté, až kým nenastane správny okamih a ony sa zrazu nevynoria na povrch.
Zaviaž sa každý deň venovať čas sebe
Posledné mesiace pre mňa boli veľmi náročné, najmä po psychickej stránke. Uprostred kolobehu povinností a života som akosi zabudla na seba. Na svoju dušu. Preto si potrebujem každý deň nájsť aspoň chvíľu pre seba. Lebo pokiaľ si na seba nenájdeme čas, hlas duše nemusíme ani začuť. Stratí sa v návale zhonu a povinností, ktoré nás okrádajú o to najvzácnejšie. Kontakt so samými sebou.
Keď sa naša pozornosť upiera len na vonkajší svet, všetko ostatné sa stáva dôležitejším než naše vlastné pocity a potreby.
Survival mode
Po všetkých udalostiach tohto roka som sa opäť ocitla v kolotoči úzkosti. V takých chvíľach má moje telo tendenciu prepnúť sa do survival mode – režimu prežitia. Človek sa snaží udržať nad vodou, ako len vie. Vedela som však, že aj keď si prechádzam ťažkým obdobím, raz z neho vzídem silnejšia a že tá sila mi prišla niečo ukázať.
Uprostred tých dní som ale nebola vždy silná. Práve naopak. Cítila som sa slabá a chýbal mi kontakt so sebou. Pohltená stresom, s kortizolom vystreleným až po plafón. Môže sa to veľmi ľahko stať, keď začnem byť prehltená povinnosťami a nestíham veci tak, ako by som chcela. Dávam si na seba príliš vysoké nároky a môj perfekcionizmus mi v tom vôbec nepomáha.
Potom prišlo prebudenie. Uvedomila som si, ako veľmi škodím sama sebe. Svojimi myšlienkami aj prístupom. Duša totižto naozaj túži po hlbšom vzťahu s nami. A keď jej budeme venovať viac času, o to jasnejšie nás povedie.
Viem, že únik je môj obranný mechanizmus. Tentoraz som však neutiekla. Možno trochu, ale nakoniec som do tých pocitov išla naplno. Nebolo to nič príjemné – bolo to vyčerpávajúce, ťažké a bralo mi to energiu každý jeden deň. Na istý čas ma to dokonca úplne položilo.
Hraj sa. Bav sa. Zahoď svoju vážnosť.
Život potrebuje viac zábavy a ľahkosti. Nie je to len o tvrdej práci a vážnosti. Hravosť prináša viac inšpirácie a čistejšiu myseľ. V toľkej vážnosti predsa energia neprúdi. Tam iba zastal čas. Naša životná energia potrebuje plynúť, byť v pohybe, tvoriť a prejavovať sa tak, ako to naozaj cítime. Bez masiek a bez ohľadu na tých, ktorí nám bránia v šťastí.
Nie sme na tejto planéte preto, aby sme potešili všetkých naokolo, ani aby sme zachránili celý svet. Idea veľkých poslaní môže byť vábivá, no čoraz viac si myslím, že život o tom vôbec nie je. A už vôbec nie o našich zamestnaniach. Pre mňa je zmyslom život v naplnení, slobode a vnútornej rovnováhe. A naplnenie sa dá nájsť aj v drobných veciach, koníčkoch či činnostiach, ktoré majú pre nás alebo pre iných skutočnú hodnotu.
Potrebujeme mať v živote veľké poslanie?
Dlho som v živote pátrala po nejakom hlbšom zmysle či poslaní, no jedného dňa som pochopila, že sa naháňam za niečím, čo neexistuje. Hľadala som ten pocit, kedy človek vie, prečo tu je, a že kráča po jasnej ceste. V kútiku duše som dúfala, že mi to niekto alebo niečo „ukáže“. Obdivovala som ľudí, ktorí tvrdili, že to svoje poslanie našli a že vedia presne, kam smerujú.
Aj ja som po tom túžila, ale to ‚svoje‘ som stále nenachádzala. A pritom som len nevidela, že ja už vlastne na tej ceste som. Že cesta sama je cieľ. Viem, znie to ako otrepané klišé, ale je to tak. Pochopila som, že ak sa budem naďalej nasilu naháňať za nejakým poslaním, nikdy si neužijem cestu samotnú. Tá potreba „nájsť to“ vo mne vytvárala obrovský tlak. A ja už tlak nechcem. Chcem plynúť. V dôvere, prijatí a vnútornej pohode.
Korene
Dlho som hľadala odpovede tam vonku – v ľuďoch, knihách, rozhovoroch či cestách. A hoci som ich tam nenašla v úplnej podobe, každé stretnutie, každá situácia a každý rozhovor boli cennými kúskami skladačky. Ukazovali mi, kam mám kráčať ďalej a tiež, kam už ísť nemám. Dlho som sa cítila byť stratená, ale v skutočnosti som celý čas kráčala správnym smerom – len som to vtedy ešte nevidela.
Teraz je čas vrátiť sa späť k sebe. Aj keď sa snažím počúvať svoj vnútorný hlas, cítim, že treba ísť ešte hlbšie. Ku koreňom. Tam, kde neexistujú falošné predstavy o tom, kým by som mala byť. Tam, kde uvidím pravdu o sebe.
Volanie ibogy.
