Pri budovaní vzťahov v dospelosti prichádzajú momenty, kedy sa rozhodneme zdieľať niečo osobné. Nie preto, že hľadáme validáciu, ale preto, že túžime byť autentickí. Je to prirodzená súčasť sebapoznávania a sebavyjadrenia – ak sa človek naozaj snaží žiť v súlade so svojou pravou podstatou, chce to odrážať aj vo vzťahoch s ostatnými. A práve to nás zároveň robí zraniteľnými.
Často sa pritom vynára vnútorný konflikt. Po zdieľaní osobného príbehu alebo pocitov môžeme zažiť neistotu, nepohodlie či dokonca hanbu – nie preto, že by sme povedali niečo zlé, ale preto, že reakcia druhého človeka možno nebola taká, akú by sme očakávali. Alebo sme mohli nadobudnúť pocit, že sme toho zdieľali príliš veľa.
Možno sa dotyčný stiahol, prejavil nezáujem, odpovedal len povrchne alebo dokonca časom zmizol úplne. A v takej chvíli sa v nás niečo môže pohnúť – niečo hlboko zakorenené a bolestivé.
Prečo sa však cítime zle, keď sme vlastne boli iba sami sebou?
Keď sa staré rany ozývajú
Táto nepríjemná emočná odozva je často spojená s nevyriešenými ranami z detstva. Ak sme v minulosti zažívali situácie, kde:
–naše pocity neboli validované
–nebolo nám dovolené byť autentickí
–našu autenticitu sme museli potláčať na úkor toho, aby sme boli milovaní
–alebo sme boli vnímaní ako ‘príliš’ emocionálni či expresívni.
Je veľmi pravdepodobné, že sme si zapísali vnútorné presvedčenie v zmysle, že to, čo hovoríme, nie je dôležité. Keď sa prejavíme, budeme ignorovaní alebo odmietnutí. Byť zraniteľný pre nás nie je bezpečné.
A tak sme si radšej nasadili masky a postavili okolo seba vysoké múry, ktoré nás mali ochrániť pred sklamaním. Ibaže to, čo fungovalo kedysi, dnes bráni budovaniu hodnotných vzťahov. Keď v dospelosti zažijeme podobnú situáciu – napríklad keď sa podelíme o niečo osobné a druhá strana na to nereaguje s rovnakou otvorenosťou, ale skôr nezáujmom– náš nervový systém si túto skúsenosť spojí so starou ranou a automaticky aktivuje obranné mechanizmy.
Výsledkom tak môže byť vnútorný monológ plný pochybností:
- Povedal/-a som toho príliš veľa?
- Som príliš emotívny/-a?
- Nemal/-a som o tom hovoriť?
Ibaže to je len ozvena starých zranení, ktoré sa snažia znovu pretaviť do prítomnosti.
Skutočná príčina nepohodlia
Problém nie je v tom, že sme toho povedali príliš veľa, ale v tom, že nám druhý človek nevrátil rovnakú energiu a záujem a to nás trápi. Ibaže nie každý má kapacitu pre hlboké emocionálne spojenia či rozhovory a preto treba chápať aj tú druhú stranu. Nie každý dokáže prijať autentickosť druhých ludí. A nie každý má emocionálnu inteligenciu na to, aby mohol adekvátne reagovať na ich zranitelnosť.
Myslím, že je dobré intuitívne vycítiť, s kým je bezpečné zdieľať osobnejšie témy a s kým nie. Občas sa síce zmýlime, no nikdy by sme si nemali vyčítať našu autentickosť či otvorenosť, pokiaľ sme voči sebe úprimní a pravdiví.
Ako sa s tým vyrovnať?
Skúsme možno zmeniť naratív našich vnútorných monológov. Namiesto otázky – „Povedal/-a som toho príliš veľa?“ sa skúsme opýtať:
„Bola táto osoba vôbec schopná prijať moju úprimnosť?
Bol to pre mňa naozaj bezpečný priestor na zdieľanie?“
Musíme si uvedomiť, že reakcie iných nie sú našou zodpovednosťou. Každý reaguje zo svojej vlastnej energetickej roviny a na základe osobných skúseností a programov. Je tiež dobré trénovať svoju pozornosť v prítomnom momente a keď cítim, že staré emócie idú znova na povrch, treba sa zastaviť. Vnímať, či je to reálne, alebo je to len starý pocit z minulosti. Často sa nám ukáže, že ten pocit vlastne ani nie je spätý s tou konkrétnou osobou, ale s nejakou dávnejšou skúsenosťou, ktorá sa cez ňu aktivovala.
Uzemnenie
Ak sa cítiš byť odtrhnutý/-á od reality, alebo si príliš v hlave a rozrušený/-á, môžeš vyskúšať niektorú z techník na uzemnenie. Vráť sa späť do tela a spoj sa so zemou. Postav sa naboso na trávu alebo pevnú zem, zavri oči a predstav si, že z tvojich chodidiel vyrastajú korene hlboko do vnútra Zeme až k jej samotnému jadru. Tieto korene ti dávajú pocit bezpečia a stability.
Pomaly sa nadýchni, vnímaj vzduch v pľúcach a skús si navnímať: 5 vecí, ktoré vidíš, 4 veci, ktoré cítiš dotykom, 3 veci, ktoré počuješ, 2 veci, ktorých vôňu cítiš nosom a 1 vec, ktorú môžeš ochutnať.
Môžeš použiť aj afirmácie:
Moje emócie sú validné.
Mám právo cítiť svoje emócie.
Všetko, čo cítim, má svoje miesto a hodnotu.
Som pevne ukotvená/ý v prítomnosti.
Dôverujem sebe a svojmu telu.
Zároveň, keď naozaj vstúpime do svojej pravdy a skutočnej podstaty, povedie nás to úplne iným smerom, než keby sme sa snažili silou mocou držať niekde, kde nie sme prijímaní.
Validácia, ktorú sme ako deti nedostali.
Ako deti sme mnohí zažili zranenia, ktoré sa stále premietajú do našich interakcií s druhými. Dnes však ako dospelí máme schopnosť vyjadriť a prežívať všetky tie pocity, ktoré nám vtedy chýbali. Musíme sa v prvom rade postarať o seba. Začať si prejavovať lásku a porozumenie. Viac pochopenia a trpezlivosti so sebou aj ľuďmi vôkol nás. Až keď sme úctiví k sebe, môžeme byť rovnakými aj k ostatným.
Autentickosť je dar. Nebojme sa ju objavovať a prejavovať. Učíme sa poznávať samých seba do väčšej hĺbky a tak je prirodzené, že hľadáme rovnako hlboké spojenia aj v okolitom svete. Neznižujme latku len preto, že sme pre niekoho ‘príliš’. Pre správnych ľudí nikdy nebudeme príliš, práve naopak. Pre nich budeme odvážnym a silným človekom. Pretože sa nebudeme snažiť preskladať svoje Ja iba preto, aby sme zapadli niekam, kam sme nikdy patriť nemali.
