Staré JA zomrelo. A všetky strachy, problémy a bolesti odplavila rieka v diaľ. Vzdávam sa akejkoľvek kontroly a prijímam, že vlastne nič neviem. Neviem, kam ma život zavedie, ani čo všetko má pre mňa ešte prichystané. Nedá sa stále všetko predvídať. Je to vyčerpávajúce.
Môj život nikdy nebol nalinajkovaný. Pravdou je, že tá „nalinajkovanosť“ ma vždy skôr desila. Poznáte to. Zmaturuješ, ideš na výšku, potom si založíš rodinu, spravíš si dieťa a hotovo. Zvládol si sa začleniť do spoločnosti. A tak sa to aj od nás vlastne očakáva, či? Tlaky nie len spoločnosti, ale i rodiny. No je vlastne výhrou byť tak dokonale začlenený v spoločnosti, ktorá je vo svojej podstate úplne chorá? Nemyslím.
Keď sa na to človek pozrie viac do hĺbky, zistí, že všetky obmedzenia si aj tak vlastne vytvárame my sami. Vo svojej hlave. Samozrejme, výchova spraví svoje. Mnohí z nás isto poznajú reči typu: „Toto sa nepatrí; takto sa dobré dievčatko/chlapček nespráva; dobré deti sa nehnevajú; hanbi sa; si škaredé dieťa keď ma takto jeduješ; nerev; vždy všetko pokazíš!“…Tieto programy, do nás hlboko zapísané, si v sebe každý iné nosíme.
Čierna ovca rodiny
Celý život som zažívala pocit, že nikam nepatrím. V rodine vždy tá problémová. Neskôr aj v škole. Nikde som sa nevedela začleniť, aj keď boli časy, kedy som chcela. V mladosti. Patriť niekam. Byť prijatá. No spätne vidím, ako často som vlastne ani nebola sama sebou a stále sa snažila prispôsobiť druhým, aby ma mali radi. Aby ma prijali medzi seba. Nevedela som povedať NIE. Nevedela som si jasne vyjadriť názor a zastať sa samej seba. Tak veľmi som sa neustále snažila potešiť všetkých naokolo, až som pritom celkom stratila svoju tvár. Vlastnú esenciu.
No ťažko byť sám sebou, keď ani len netušíte, kto vlastne naozaj ste.
A keď dlhé roky kráčate životom a konáte na základe toho, čo ste sa naučili v detstve, škole a od spoločnosti, nežijete svoje pravé JA. Žijete konštrukt, ktorý nie je váš. Ste od seba odpojený, stratený v predstavách iných o tom, ako by váš život mal vyzerať.
Všetka bolesť a traumy, ktoré ste zažili vás nakoniec privedú na cestu liečenia a sebapoznania. Alebo aj nemusia. No väčšinou to tak býva. Zrazu pochopíte, že ste žili v obyčajnej ilúzii. Začnete objavovať svoje pravé JA a to obnáša zbavovanie sa všetkých vrstiev, ktoré vám už neslúžia. Aj tak nie sú reálne, ani vaše. V podstate to prináša rozpad všetkého, čo ste dovtedy považovali za pravdivé a ‚normálne‘, vrátane niektorých vzťahov.
Nová cesta
Odo dňa, kedy nahliadnete za závoj, už nebude cesty späť k starému JA. A aj keď vás to tam spočiatku bude ťahať a bude sa vám možno cnieť, je to len sila zvyku. Vaše telo roky iné nepoznalo a tak zmena potrebuje svoj čas. A vy si ten čas môžete pokojne dopriať, bez výčitiek.
Celý život vo mne driemal pocit, že predsa musí tu byť niečo viac než tá pomyselná nalinajkovanosť. Nejaký hlbší zmysel, naplnenie. Nie len byť otrokom matrixu, slušne hlava vpred, hlavne nevyboč z rady!
Preto som sa nikdy neuspokojila s niečím, čo ma nenapĺňalo a netešilo a hľadala som tú svoju cestičku tam, kam naozaj patrím. A stále ju hľadám, skúšam a nevzdávam to. Lebo odkedy som sa na cestu hľadania vydala, zažívam omnoho viac radosti, ako keď v nefunkčnom som stála.
Je vo mne zakorenená hlboká túžba po objavovaní a spoznávaní. Sveta, ale i seba. Mám v sebe toľko otázok.
Všetko nefunkčné však musí najprv zomrieť. Nemôže ísť so mnou vpred.
Poznáte to, také to obdobie, kedy staré zomrelo, avšak nové sa ešte celkom nezrodilo?
Dostáva novú formu. Oblieka sa do nových farieb a hľadá niečo, kde bude plne môcť rozkvitnúť do krásy svojej. A tam kde kvety kvitnú, niet miesta pre mŕtvo.
Veľa krát som samú seba zradila a vracala sa na miesta a k ľuďom, kde pre mňa rozkvet možný nebol. A aj keď som to vždy v kútiku duše tušila, aj tak som ostávala. Z rôznych príčin.
Pokoj duše
No každá i malá zrada vlastnej duše bola pre mňa ako malá smrť. A keď je zrazu tých zrád priveľa, čo ti ostane? Pokoj si do duše nevleješ tým, že zavrieš pred sebou oči. Pred svetom.
Nekonečné úniky.
Cyklenia.
Aj návraty.
K SEBE.
A to je presne miesto duša krásna, kam sa treba vrátiť. Jedine k SEBE. Nepotrebuješ sa vracať na miesta, kde si zažívala všetko to, čo ti ubližovalo. Dokonca sa s tým už ani viac nepotrebuješ stále konfrontovať a opakovane si tú bolesť pripomínať.
Nemusíme ísť stále len cez bolesť a domnievať sa, že bez ťažkých skúšok predsa neporastieme. Dá sa rásť a napredovať aj v ľahkosti.
Môžeme chodiť na XY terapií a liečení, zbavovať sa našich strachov a stále riešiť, prečo sa nám niečo udialo. No prečo potom aj napriek toľkému púšťaniu a liečeniu isté veci stále pretrvávajú? Jedna vec je, ak si človek prežije traumu a tá ostane zaseknutá v jeho tele. Začne ju postupne uvoľňovať a pracovať s ňou, vrstvu po vrstve.
No na druhej strane tu stále môže byť prítomný vnútorný odpor. Alebo sila zvyku. Vracať sa v mysli k starému a prehrávať si tie scenáre stále dokola. Zacyklujeme sa v tom, aj keď si myslíme, že to púšťame.
Presunutie pozornosti od problémov k prítomnosti
Stále v sebe rozoberáme to, čo už nechceme. Či už na vedomej alebo nevedomej úrovni. Dávame tomu našu plnú pozornosť a tak je priam nemožné dostať sa do novej verzie samého seba. Stáva sa vám, že sa behom dňa z ničoho nič pristihnete pri tom, ako myseľ zase zablúdila k tej traume/zážitku/komentáru/hádke spred týždňa či nebodaj rokov?
Ani si to nestačíte všimnúť a myseľ sa tak rozbehne, že ju nejde zastaviť. Zrazu všetky tie myšlienky spustia vo vašom tele presne tie isté známe reakcie strachu, hanby, viny alebo hnevu.
A tak sa cyklíme. Zas a znova, stále dokola. Týmto však dávame našim problémom pozornosť a živíme ich. Tým pádom utvrdzujeme náš mozog v tom, že vlastne TOTO je naša realita. Reafirmujeme všetko nefunkčné ako stará obohratá platňa.
Od starých návykov k novým začiatkom
Čo takto to skúsiť INAK? Ak už svoje strachy a tiene poznáme, môžeme im pomaly prestať venovať pozornosť. Povedzme, že už ich máme zvedomené, pracujeme s nimi, púšťali sme ich snáď sto krát. No stále sú tu prítomné. A možno ani úplne nikdy nezmiznú, no ak im prestaneme dávať toľko pozornosti, môžeme ich oslabiť. Dáme im v podstate najavo, že viac už pre nás nie su relevantné.
Skúsme aspoň týždeň fungovať tak, že im tú pozornosť naozaj nedáme.
Zamyslime sa nad tým, aká je tá verzia nás, ktorá žije svoj vysnívaný život?
A nezabudnime pritom všetky staré aspekty i problémy nechať za dverami. Vyhrajme sa s tým, zapíšme si to celé pekne do detailov. Zapojme fantáziu. „Ako sa Nové JA cíti? Aké má vlastnosti a kvality? Čomu sa venuje, čo má rado, čo ho baví a napĺňa? Ako trávi svoj voľný čas? Aké sú jeho sny?“
Zamestnajme myseľ pozornosťou na svoje nové ja natoľko, že jednoducho nebude mať čas vracať sa k tomu starému. Vyskúšajme si žiť touto verziou celých sedem dní a poďme ešte ďalej! Až kým sa nestane našou súčasťou i prirodzenosťou. Lebo ona už našou dávno je!
Prestaňme venovať pozornosť tomu, čo nechceme. Viem, že sa to ľahko hovorí, no chce to iba tréning. Naučiť náš mozog novému fungovaniu a prežívaniu.
Malo by to plynúť z vnútorného nastavenia. Ja sa vedome rozhodnem, že tomuto už pozornosť venovať nebudem. Čiže nepotláčam to, no ani sa tomu nevyhýbam. Uvedomujem si prítomnosť danej veci v mojom živote, no vyberiem si, že už nado mnou nemá tú moc, ako kedysi. Pretože ju jej nedám. Je to moja voľba a keď v tom chcem zotrvať, musím si každý deň strážiť svoje myšlienky.
Aké máme možnosti?
Niektorí z nás môžu teraz zažívať veľmi náročné obdobie. Možno sú to finačné problémy, problémy s partnerom, rodinou, v práci. Nech už je to čokoľvek, ak sa v tom celé dni utápame a dávame tomu pozornosť, nič tým nevyriešime. Veď vyriešili ste niekedy niečo tým, že ste sa ľutovali a strachovali? Práve naopak, často si tým len priťažíme.
Nesústreďme sa na problém, ale na možnosti, ako ho vyriešiť.
Určite sa vám už stalo, že čím viac ste silou do problému rýpali, hádali sa, bojovali, tak sa vám nedarilo a len sa situácia ešte viac zhoršila. Možno do toho netreba ísť práve tou silou a tlakom.
Samozrejme ak mám napríklad finančné problémy a potrebujem platiť nájom, stravu atď., no prišiel som o prácu, treba sa k tomu reálne postaviť a takisto si zvážiť možnosti. Nie zatvárať pred tým oči a tváriť sa, že sa to nedeje. Treba k tomu racionálne pristúpiť, ale pokiaľ možno čo najviac v prítomnosti a neskĺznuť do strachu a paniky. Do vytvárania katastrofických scenárov o budúcnosti.
Toto sú naozaj veci, ktoré chcú prax a hlavne tréning mysle. To však nepôjde, dokým nezačneme žiť vedomý život v prítomnom okamihu. Viac v roli pozorovateľa, bez zbytočnej reaktivity na všetko, čo sa okolo nás udeje.
Strážme si svoju energiu, je to jedna z najvzácnejších vecí, aké tu máme. Verím, že zmena je možná a reálna pre každého z nás. Vykročme k nej preto smelo vpred 😊
