Často premýšlam nad tým, ako nám naše okolie odovzdáva rôzne strachy a negatívne pocity. Nie vždy si ich tvoríme iba sami. Niekedy ich do seba nasajeme ako špongia práve z okolia. Obzvlášť hypersenzitívni jedinci, ktorí presne takto fungujú.
Napríklad ja mám schopnosť vidieť veľmi hlboko do druhých ľudí. Nasávam z okolia doslova všetko – emócie, nálady, energie. Vnímam toho tak veľa, až je toho niekedy na mňa priveľa a celú ma to prevalí a dostane na kolená. Vtedy som tým až po uši zahltená a dostávam sa do veľkej vyčerpanosti. Tela i mysle.
Preto je ochrana aury a bioenergetického pola kľúčová. Ruka v ruke s nastavením hraníc. Začať oddeľovať veci a uvedomovať si, čo je moje a čo už nie. Nepreberať na svoje plecia pocity a zodpovednosť druhých.
Je teda logické, že je dobré dávať si pozor na svoju energetickú ochranu, keď prichádzame do styku s inými ľuďmi. Čo ale robiť v situáciách, keď vám niekoho prítomnosť vyslovene škodí a ubližuje? Logické by bolo neísť do takej interakcie. Veď prečo by sme sa dobrovoľne vystavovali situáciám, ktoré nám škodia, všakže? A to nemusia byť vždy iba priame útoky, ale aj obyčajná strata energie. Silná vyčerpanosť po každej interakcii. Avšak, čo robiť v prípade, ak je takou osobou člen vašej rodiny?
U mňa to niekedy ide už do takých extrémov, že len samotné stretnutie s takým človekom vo mne vyvolá silnú fyzickú reakciu. Zaleje ma nevoľnosť a energeticky pocítim veľkú ťažobu. Akoby sa nado mnou vznášal veľký čierny mrak. A akonáhle sa z tej situácie potom dostanem, rozbolí ma hneď hlava.
Dnes už viem, že je úplne jedno, či je niekto rodina, alebo nie. Dôležité su pre mňa najmä signály môjho tela a vnútorná pohoda. Pokiaľ mi niekoho správanie opakovane ubližuje a nerobí dobre, tak tam nie je pre mňa cesta iná, než taký vzťah obmedziť alebo celkom odstrihnúť. Pre moje vlastné dobro a zachovanie mentálneho zdravia. Je to pre mňa už samozrejmosť, no kedysi tomu tak ani z ďaleka nebolo.
Návrat k sebe: Urobte svoje potreby prioritou
Skúsim to uviesť na jednom príklade. Cez víkend ťa čaká rodinná oslava a tebe sa tam nechce ísť, pretože si mal toho cez týždeň veľa. Cítiš sa vyčerpane a potrebuješ si oddýchnuť a dobiť baterky, no aj napriek tomu tam pôjdeš. Navyše vieš, že tam bude presne ten jeden člen rodiny, ktorého prítomnosť ti nerobí dobre. Nútiš sa do interakcie, aj keď tvoje telo ti jasne hovorí nie. A ty miesto toho, aby si vypočul svoje vnútro a potreby tela, ideš proti sebe.
Snažíš sa vyhovieť všetkým naokolo aj za cenu vlastného diskomfortu a straty energie. Chodíš niekam len z povinnosti, lebo tak sa to podľa teba patrí? Ibaže čo sa stane, keď ty si unavený, necítiš sa na to ísť niekam, ale veď ‚lebo sa to patrí‘ pôjdeš? Potlačíš svoje autentické ja.
Ako často toto my v živote robíme? Keď potláčame samých seba na úkor druhého človeka?
Ja som tak fungovala prakticky väčšinu svojho života. Lebo veď ako sa len bude druhý človek cítiť, keď neprídem? Čo si o mne pomyslí, ako to bude vyzerať? Veď je to moja rodina a kopec ďalších nezmyselných presvedčení.
Ale prečo sa nepýtame, ako sa budeme cítiť MY? Ako to bude vplývať na nás? Aký z toho bude výsledok pre nás? Ty dáš pre druhých aj to posledné, ale keď tvoj pohár prázdny bude, z čoho chceš potom dávať? Z prázdneho nedáš ľuďom nič.
Nedovoľte názorom druhých definovať vašu hodnotu
Toto sú presne tie people-pleasing tendencie. Človek spraví radšej všetko preto, len aby nebol kritizovaný. Aby o ňom druhý človek nemal zlú mienku. Navyše veta: „Čo si o mne druhý pomyslí?“ je jeden z najhorších programov vôbec. Pretože tak človek nedokáže žiť autenticky, aj keby sa na hlavu postavil. Byť autentický pre mňa znamená byť osobou, ktorá sa vie slobodne rozhodovať za seba, na základe svojho vnútra a hodnôt, uváženia a intuície. Lenže my sa tak často nerozhodujeme len podľa seba, ale podľa ďalších XY vonkajších faktorov.
Autentickosť vnímam tak, že nie je to len o tom, byť sám sebou, ale že si naozaj dovolujem žiť v slobode a v súlade s mojimi vnútornými presvedčeniami. V mieri a v tom, že verím v seba a poznám svoju hodnotu. Slobodne sa vyjadrujem na základe vlastných potrieb a žijem svoje pravé Ja.
Je veľmi vyčerpávajúce nežiť autenticky. A mnohí to vlastne ani inak nevieme, kým sme plní strachu a falošných presvedčení.
Ako zistíš, že si people pleaser?
Prehnane sa za všetko ospravedlňuješ, vyhýbaš sa konfliktu, hovoríš áno aj keď chceš povedať nie. Neustále staviaš potreby a želania ostatných nad svoje vlastné, nevieš prijať ani vyjadriť kritiku, stále sa prispôsobuješ svojmu okoliu. Chceš, aby ťa mal každý rád a je pre teba dôležité byť akceptovaný. Nevieš si pevne stanoviť hranice. Bojíš sa prejaviť svoju autentickosť.
Ignoruješ svoje vlastné potreby a bojíš sa odmietnutia. Tvoja sebahodnota je spojená s tým, čo si o tebe ľudia myslia a hladáš u nich uznanie. V podstate sa dá povedať, že sa neustále snažíš všetkým naokolo vyhovieť a to na úkor vlastných potrieb, prianí a pohody.
Dopady na psychické a fyzické zdravie
Dlhodobé ignorovanie vlastných potrieb môže potom viesť nie len k vyhoreniu, hnevu a rozhorčeniu, no aj k strate osobnej identity. Prílišná zodpovednosť a tlak na splnenie očakávaní prinášajú vysokú úroveň stresu a s tým spojené pocity frustrácie či beznádeje. Pocit vnútorného konfliktu narastá, vzťahy škrípu, človek nevie dobre spať. Cíti sa vyčerpane a začína sa ho zmocňovať pocit stratenosti, kedy vlastne ani poriadne nevie, akým človekom je. Lebo tým, ako sa neustále snažil vyhovieť, stratil vlastnú tvár.
Hranice ako prejav sebaúcty
Pravdou je, že my sami si vyberáme, ako sa budeme cítiť a čo budeme cítiť a názor druhých ľudí by na tom nemal mať žiadnu váhu – obzvlášť, pokiaľ sú to pre teba cudzí ľudia, no výnimkou nie je ani rodina. Pretože čokoľvek si o tebe pomyslia alebo povedia, nič z toho nijak nezasahuje do tvojej hodnoty ako človeka. Preto je nevyhnutné naučiť sa stáť vo svojom strede tak silno a pevne, že nikto a nič nespochybní tvoju sebaistotu a pocit hodnoty.
People – pleasing nás oberá o vzácnu životnú energiu a môže nás dostať až do stavov úplného vyhorenia. Všímam si, ako tú energiu strácam zakaždým, keď sa dostanem do konfliktu a dovolím, aby sa ku mne ľudia správali bez rešpektu a úcty. V okamihoch, kedy neviem nahlas a zreteľne povedať, aký je môj uhol pohľadu – bez obáv z toho, ako druhá strana zareaguje. V situáciách, kedy poviem áno aj keď moje vnútro kričí do všetkých strán jedno obrovské NIE! Vtedy zrádzam samú seba. Alebo keď potlačím seba na úkor druhého.
Rola obete
Často cítime horkosť a sklamanie z toho, ako v týchto okamihoch reagujeme. Chceli by sme to zvládnuť inak, no nejde nám to. Vtedy sa môže ľahko stať, že spadneme do role obete. Do pocitu, že nám bolo ukrivdené a ublížené. Faktom je, že vo väčšine prípadov je to len a len o tom, čo my človeku sami dovolíme. My im dovolíme, aby sa tak k nám správali tým, že si jasne nenastavíme a neodkomunikujeme svoje hranice a pocity. Komunikácia je vždy základ.
Keď ste v pozícii obete, nemáte moc vo vlastných rukách. Dávate ju spolu aj s vašou energiou okoliu a to ceľkom dobrovoľne. Výsledok je potom asi taký, že nikdy nežijete život podľa seba, ale neustále ho prispôsobujete druhým ľuďom a okolnostiam. Dovolíte im, aby vás ovládali, aby vami manipulovali, využívali vás, klamali a poúčali.
Vždy, keď obetujete svoju autenticitu na úkor druhých, strácate tým kus seba a oberáte sa o svoju silu i vzácnu energiu. Takto žijete v klame. A žijete ich život, nie svoj!
Myslím, že to má súvis aj s našou sebahodnotou. A keď samých seba nemáme radi, podvedome to druhí vycítia a budú sa k nám tak aj správať. No pamätajme si, nikdy sa všetkým nezavďačíme a ani by sme sa o to nemali usilovať.
A hlavne, nemali by sme sa báť stratiť ľudí. Mali by sme sa báť stratiť seba neustálou snahou zavďačiť sa všetkým naokolo. Lebo v okamihoch, kedy nie sme sami sebou, samých seba strácame.
