Hypersenzitívni ľudia často nebojujú len s tým, že okolie nerozumie ich emóciám a prežívaniu. Bojujú hlavne s tým, že sa sami naučili svoje pocity spochybňovať. Nie preto, že by im neverili. Skôr preto, že sa tak od detstva naučili prežiť. Nebyť príliš, neunavovať dospelých, nebyť komplikovaní… pretože práve tak si dokázali udržať blízkosť tých, ktorých milovali.
A toto si nesieme ďalej. Trápime sa tým, že naše pocity nie sú validované a že nás druhí vnímajú ako „príliš“. Lenže často robíme presne to isté sami sebe. Podvedome sa na seba stále pozeráme očami ľudí, ktorí nás takto vnímali v detstve.
A tak bojujeme o omrvinky pozornosti či pochopenia a nechápeme, prečo ich stále dostávame tak málo. Možno preto, že tie najväčšie bolesti v sebe ešte nemáme uzavreté. Stále tam niekde driemu a sme s nimi poprepletaní viac, než si uvedomujeme.
Potom príde človek, ktorý nám nastaví zrkadlo. Ukáže nám miesta, kde ešte stále spochybňujeme sami seba. Kde si nedovoľujeme prejaviť sa, ozvať sa, povedať nie alebo byť jednoducho sami sebou.
Konflikt ako zrkadlo
Myslím, že keď sa dostaneme do ťažkej situácie alebo konfliktu, často je v tom ukrytá nejaká správa o nás samých. Ak nás zrania niekoho slová či správanie, naša bolesť je úplne na mieste. Skúsme sa však zamyslieť, prečo nás to vlastne zraňuje. Prečo potrebujeme, aby sa k nám druhý človek správal inak, pochopil nás alebo prijal náš pohľad? Prečo máme potrebu vysvetľovať, reagovať a brániť sa?
Možno sa to vo mne kedysi zapísalo tak, že moja intenzita prežívania nie je bezpečná. Namiesto otázky, ako sa cítim, som často počúvala: „Upokoj sa, nerev, nie si normálna.“ Moju živosť a intenzitu označili za hyperaktivitu a mňa za nezvládnuteľné dieťa. Lenže problém nie je dieťa, ktoré intenzívne prežíva. Problém je dospelý, ktorý jeho emócie nevie uniesť a pomôcť mu ich spracovať.
A ako som kráčala životom, prichádzali situácie, ktoré mi tieto staré zranenia znova vyťahovali na povrch. Konflikty a náročné chvíle sa tak postupne stávali príležitosťou pochopiť, čo sa vo mne vlastne deje a odkiaľ to prichádza. Dostať sa však do bodu, keď som si to začala skutočne uvedomovať a pracovať s tým, mi trvalo roky.
Pocit vyhorenia
Moja obľúbená psychologička Nicole LePera nedávno napísala krásnu vetu:
Príliš málo ľudí hovorí o tichom vyhorení z toho, ako musia zvládať komunikáciu s neuzdravenými ľuďmi.
A je síce pravdou, že každý z nás si v sebe nesie neuzdravené veci, rozdiel je ale v tom, že niektorí na nich aktívne pracujú.
Neustála interakcia s takýmito ľuďmi ma vyčerpáva. To, že musím stále regulovať samú seba. Spracovávať emócie a čistiť sa od energie, ktorá sa na mňa nalepí. Ich rany často kričia hlasnejšie než ich slová a skôr, než to človek stihne zachytiť, vstrebáva ich chaos a ich spúšťače. Neustále ťa vťahujú do ich emocionálneho chaosu, ktorému sami nerozumejú a ani sa o porozumenie nesnažia.
Ich nezahojené rany a toxické vzorce začnú pomaly narúšať tvoje vlastné hranice, pokoj a zdravie.
A to je presne moment, kedy sa treba zastaviť a opýtať sa samých seba, prečo im to ešte tolerujeme? Musíme preskúmať vlastné hranice a jasne si ich vymedziť.
Hranice
Stanovenie hraníc ale pre mnohých z nás nie je jednoduché. Obzvlášť pre tých, ktorí boli od malička zvyknutí prispôsobovať sa potrebám druhých. Myslím si však, že hranice sú o tom, že rozpoznáme, kde končí náš svet a začína svet toho druhého. Že prestaneme niesť zodpovednosť za to, čo cíti niekto iný a začneme niesť zodpovednosť za to, čo cítime my sami.
Pre hypersenzitívneho človeka môže byť navyše stanovenie hraníc spojené s intenzívnym pocitom viny. Ak sme boli dlho zvyknutí dávať potreby druhých pred tie svoje, povedať „nie“ môže pôsobiť takmer ako niečo, za čo sa musíme ospravedlniť. Ibaže bez hraníc sa sami seba do veľkej miery vzdávame.
Čo však v prípade, keď si hranice jasne nastavíme, no napriek tomu sú opakovane prekračované?
Ak niekto naše hranice dlhodobo nerešpektuje, možno už nejde o to vysvetliť ich ešte raz, lepšie či zrozumiteľnejšie. Možno je skôr na nás rozhodnúť sa, čo s tým urobíme a či je pre nás zdravé v takom vzťahu naďalej zostávať.
Hranice nie sú iba slová. Sú to predovšetkým činy. Ak o niečom stále iba rozprávame, no pritom naše konanie ukazuje opak, každé slovo stráca hodnotu a dôvera upadá. Ak dovoľujeme druhým opakovane prekračovať naše hranice, sami im ukazujeme, čo si k nám môžu dovoliť. Preto je dôležité vedieť si hranice nielen nastaviť, ale aj udržať.
A niekedy to znamená urobiť niečo, čo bolí. Postaviť sa sám za seba, odísť z miesta alebo od ľudí, kde nám je opakovane ubližované. A hoci je to ťažké, niekedy je najväčším aktom lásky voči sebe i druhému pustiť to a nechať ísť.
