Čím som staršia, tým viac pociťujem, že časti mňa, ktoré som na sebe chcela kedysi tak veľmi meniť, sú dnes tým, kým som. Vlastne vždy aj boli. To len ja som ich odmietala a nelúbila. Kúsočky, ktoré sú mojou súčasťou a nerada hovorím, že ma definujú, skôr mi dávajú akési pomyselné charakteristiky toho, čo mám rada a čo nie. Veci, ktoré mi robia dobre a kde naopak moje telo, myseľ či duch nie sú v pohode, lebo sú príliš citlivé na okolité podnety. Stále sa učím byť sama sebou a je to nekonečný kolobeh odúčania sa toho, čo mi nepatrí.
Byť iný by malo byť prirodzené, nie zvláštne
Prečo sa ľudia tak veľmi občas snažia byť niekým iným? Len aby sa viac podobali tomu, čo kedysi považovali za normu? Nedávno som videla rozhovor s Timom Burtonom. Rozprával o tom, ako bol v mladosti považovaný za outsidera, aj keď on sám sa tak necítil. Označili ho za čudáka. Cítil sa byť odpojený od svojich rovesníkov a tak bola jeho únikom jedinečná predstavivosť, svet umenia, kreslenia a vytvárania fantastických svetov. Mne sa naopak jeho jedinečnosť páči a myslím, že dnes ju už ocenil aj široký svet.
Každý z nás má v sebe niečo to svoje a má tu vo svete nejak prispieť práve tým svojím kúskom jedinečna. Svojou esenciou.
Spoločnosť miluje ‚škatuľky‘, ale naša duša ich nepotrebuje
Neviem prečo sme v dnešnom svete stále škatuľkovaní, nedokážem to pochopiť. Neustále vkladaní do akýchsi boxov, nikdy nekončiaca kategorizácia. Si čudný, ak si žiješ vo svojom svete plnom kreativity, možno sa inak obliekaš, vyjadruješ alebo máš odlišné názory a nejakým spôsobom vytŕčaš z radu. Ale akého radu? Jedine tak stáda ovcí. Lebo myslím, že je ľahšie s prúdom plávať a zaradiť sa, než kráčať svojou jedinečnou cestou a počúvať intuíciu.
Malo by to však byť absolútnou prirodzenosťou a nie aby sme vôbec uvažovali, že sa nemáme báť byť iní. Vôbec by to nemalo byť prepájané so strachom. Byť sám sebou by mala byť prirodzenosť. Stačilo by, aby boli deti od malička prijímané také, aké sú a vedené k rozvíjaniu svojich talentov a schopností. Veľa rodičov im na to však nevytvára vhodné podmienky. A nie len rodičia.
Tí sú síce prvým a základným pilierom, neskôr však dieťa prichádza do styku so systémom a ide do škôlky a školy, kde si ho už systém kategorizovať chce. A má to veľmi rád. Začne ho hodnotiť známkami, ktoré budú spájať s jeho inteligenciou. Pokračuje to spolužiakmi, ktorí si ho tiež onálepkujú. V horšom prípade sa dnes veľa detí stretáva na školách aj so šikanou a skutočne ma zarazilo, keď som zistila, v akom mladom veku. Človek by si povedal, že dnes už len ťažko ochráni svoje dieťa pred týmito situáciami.
Čo však zmysel má a to veľký je spôsob, akým rodič pristúpi k výchove svojho dieťaťa. Lebo práve on je tým ultimátnym vzorom, od ktorého dieťa do seba nasáva všetko! Obzvlášť do siedmeho roku života. A to nie sú iba dobré vlastnosti, ale aj strachy, vnútorné boliestky, vzorce správania, jednoducho celé vnútro rodiča sa zrkadlí v dieťati.
Prečo deti potrebujú rodičov, ktorí rozumejú samým sebe?
Ja som dieťa 90-tych rokov a plne si uvedomujem, že v časoch, kedy ma rodičia vychovávali, sami nemali k dispozícii toľko informácií, ako majú rodičia v dnešnej dobe. Robili to najlepšie, ako vedeli a s prostriedkami, ktoré mali. Som presvedčená o tom, že to ale nie je len o informáciách, no v prvom rade o prístupe k samému sebe.
Napríklad ak mám sám kopec vnútorných problémov a nevyriešených vecí v sebe, alebo nemám vlastne ani vhodné podmienky pre založenie rodiny, prečo si to dieťa idem spraviť? Miesto toho, aby človek najprv zapracoval trošku sám na sebe, ide si rovno zakladať rodinu. A potom sa čuduje, keď veci začnú škrípať a všetko sa mu sype na hlavu.
Problémy sa prirodzene vyskytnú aj v tých najharmonickejších rodinách, no mnohým vieme predchádzať práve vnútornou prácou na sebe. Terapiou, sebarozvojom či vedomým životom.
Niekedy mám pocit, že niektorí ľudia si robia deti zo sebeckých dôvodov. Pozerajú sa len na seba a naplnenie vlastnej potreby mať dieťa. Často si pritom ale zabúdajú položiť otázku, či vedia dieťaťu naozaj poskytnúť bezpečný priestor pre rozvoj a to po všetkých stránkach, nie len po tej finančnej.
Dôležitosť bezpečného prostredia pre rozvoj detí
Potrebujeme vytvoriť pre dieťa prostredie, kde bude môcť bezpečne prejavovať svoje emócie a naučí sa ich zároveň zvládať a regulovať. Naučí sa správnej komunikácii, bude vedené k rozvíjaniu svojich talentov, nastaveniu si hraníc i rozvoju zdravého sebavedomia. Nemôžeme čakať od človeka, ktorý sám nevie rozumne komunikovať a zvládať vlastné emócie, že naučí dieťa opaku. Každý z nás tu však má svoju vlastnú trajektóriu života. Sú jednoducho veci, ktoré sa máme naučiť cez rôzne situácie a musíme si nimi prejsť.
Výchova, ktorá nesúdi, ale sprevádza
Verím, že deti by mali byť vedené k autentickému sebavyjadreniu a dospelí by sa mali snažiť byť skôr sprievodcami na ich ceste. Deti nepotrebujú autoritatívnu výchovu, ale láskyplné a bezpečné prostredie, v ktorom sa môžu slobodne rozvíjať a objavovať svet.
Rodičia by zároveň mali pracovať na vlastnom vnútornom pokoji a harmónii, pretože deti tieto ich vnútorné stavy prirodzene preberajú. Ich vnútorný svet sa tak stáva základom pre duševný rozvoj dieťaťa. Ak teda dieťa vyrastá v prostredí plnom stresu, konfliktov či neistoty, preberá tieto vzorce, čo môže viesť k vlastným emočným zápasom v dospelosti.
Výchovu vnímam ako nesmierne dôležitú a dalo by sa povedať, že je základom, od ktorého sa odráža stav našej spoločnosti. Aj keď kdesi hlboko v kútiku duše cítim, že by som jedného dňa mohla byť dobrou mamou, do dnešného dňa som v sebe nikdy nepocítila, že by som po dieťati túžila. Možno to tak v tomto živote má byť a možno sa to niekedy zmení. Každopádne cesty sú nevyspytateľné a preto je najlepšie žiť svoj život podľa toho, čo teba robí šťastným 😊
