Akumulácia strachov behom života a jej vyvrcholenie v podobe panických atakov. Tie by som opísala asi ako strach zo strachu. Pretože keď si zažiješ svoj prvý panický atak, máš pocit, že máš infarkt a ideš zomrieť. Hovoríš si, okej, this is it, we’re done! Absolútna derealizácia a odpojenie od seba. Panické ataky prišli do môjho života krátko na to, ako mi bola diagnostikovaná tetánia, čomu je dnes už vyše osem rokov.
Ako vyzerá panický atak?
Nie je horší pocit, ako byť uprostred panického ataku. Samotná predstava, že nemáš kam ujsť, že sa predtým nijak neskryješ, je desivá. Predstavte si, že kráčate mestom plnom ľudí. Stojíte na semafóre a zrazu na vás príde veľmi silná vlna úzkosti. Z ničoho nič, bez akéhokoľvek zjavného spúšťača.
Zasvieti zelená, vy pomaly kráčate, no vlastné nohy si ani len necítite. Všetky okolité zvuky sa na vás rútia a zlievajú dokopy a vy máte pocit, že vás chcú celkom pohltiť. Zrazu sú tak veľmi hlasné, až z toho idete zošalieť. Srdce vám ide vyskočiť z hrude. Pripadáte si celkom nereálne, úplne odpojený od vlastnej osobnosti, totálna depersonalizácia, akoby ste stáli uprostred hry, v ktorej jednoducho nič nedáva zmysel, pretože to nie je reálne.
Vnútri si neustále opakujete – dýchaj, všetko je v poriadku! No panika neprestáva. Práve naopak, naberá na intenzite a v hrdle máte guču, z ktorej sa vám nedá dýchať. Je vám zle a máte absolútny strach z toho, že omdliete a zložíte sa na zem pred všetkými tými ľuďmi. A čo potom?
Vaše telo je tak zaplavené kortizolom, že sa vám chce kričať, bežať, čokoľvek, len nebyť v pokoji, v kŕči a stuhnutosti okamihu. Blázon, ktorý sa z ničoho nič rozbehol po ulici, ani sám nevie kam. Vrieska na plné hrdlo, istotne sa musel zblázniť. No taká alternatíva predsa neprichádza do úvahy a tak radšej všetko v sebe dusíte, aby si nikto nič nevšimol.
Príčiny
Následky traumy, zlých životných rozhodnutí, nezdravého životného štýlu, toxických vzťahov, nenastavenia hraníc, nízkej sebahodnoty, people-pleasingu a zranení vnútorného dieťaťa.
Prvý krát ťa to zastihne celkom nepripravenú a keďže nevieš, čo sa s tebou deje a ako s tým máš pracovať, začne to časom gradovať. Intenzitou aj počtom opakovaní. U mňa to prerástlo až do sociálnej fóbie. Začala som mať strach z ľudí. A vlastne ani nie tak z nich ako z toho, že pred nimi zažijem atak, že odpadnem, že zomriem, že sa mi niečo stane…
Snažíš sa v tuneli tmy nájsť nejaké svetielko, aspoň malú iskričku nádeje na lepší zajtrajšok, lenže ono to neprichádza. Ataky sa zhoršujú a ty nadobudneš pocit, že už nikdy to nebude lepšie. Nikdy nebudeš, ako predtým. Takto ostaneš už navždy, úplný blázon. A keď sa v tom motáš pridlho, ono skutočne tú pôdu pod nohami stratíš, vrátane akejkoľvek evidencie o tom, že kedysi si predsa vedela normálne fungovať.
Kedysi…
Ibaže z toho, aká si bola predtým, ostali už len fragmenty, ktoré nevieš poskladať dokopy. Potrebuješ pomoc, ale bojíš sa o ňu požiadať, lebo potom ťa budú mať za blázna. A predsa len v časoch, kedy som si tým všetkým prechádzala, povedomie o mentálnom zdraví ešte nebolo tam, kde je dnes a na ľudí s psychickými problémami sa pozeralo negatívne. Čo sa deje samozrejme aj dnes, no nie v takej miere aspoň podľa toho, čo vnímam. Dnes sme na tom ako spoločnosť určite lepšie, vidím tam posun.
Požiadať o pomoc v tom čase ale pre mňa bolo prejavom zlyhania. Zažívala som najhoršie obdobie svojho života v tichosti a všetko som to prežívala sama. Nikomu som sa so svojím trápením nezdôverila, dokonca ani najbližším priateľom či rodine. Kamuflovala som, ako sa len dalo.
Signály tela
V súčasnosti mi celá tá kamufláž príde absurdná, no vtedy som to inak nevedela. Bolo toho príliš. Všetku vnútornú nepohodu, ataky a trápenie som skrývala a potláčala a tým som vlastne nevedome daný problém upevňovala. Moje telo ku mne začalo veľmi jasne prehovárať, signály sa už nedali viac prehliadať a musela som začať pátrať po príčinách. A práve to ma krôčik po krôčiku priviedlo na cestu k uzdraveniu.
Dnes už môžem povedať, že na 90% je to preč. Samozrejme sú dni, kedy som napríklad vyčerpaná alebo mám náročnejšie obdobie kedy je toho veľa a vtedy sa úzkosť môže spustiť znova. No nie je to už v takej intenzite ani trvaní ako kedysi. A to vďaka tomu, že sa učím regulovať emócie a pracovať s nimi. Dovoľujem si ich prežívať a následne aj púšťať. Počúvam svoje telo, jeho potreby a podľa toho sa o seba starám. Dala som samú seba v živote na prvé miesto a moje zdravie, šťastie a vnútorná pohoda sa pre mňa stali prioritou.
Preto čokoľvek, čo je v rozpore s týmto nastavením a hodnotami si už nedržím pri sebe viac, než je nutné. A iróniou je, že keď sa o seba začnete starať, viete aj omnoho viac dať ľuďom potom v interakcii s nimi.
Zrkadlenie vo vzťahoch
Chcelo to kopec práce na sebe a tá ďalej pokračuje. No konečne začínam zbierať jej plody a je to nádherný pocit. Treba sa k sebe správať tak, ako by ste chceli, aby sa aj druhí správali k vám. A keďže vesmír má svoje dokonalé pravidlá, túto dynamiku neoklamete. Ak ste sa sami niekedy ocitli v akomkoľvek toxickom vzťahu, iste mi dáte za pravdu, že sa vám tam veľa vecí zrkadlilo. Mňa jeden z takých vzťahov naučil vlastnej sebahodnote.
Spätne vidím, že v tom čase bola naozaj nízka, lebo som tolerovala veľa zlého a na oplátku som aj sama ubližovala. Často sme v tých vzťahoch ako také ranené zvieratá, ktoré po sebe štekajú a bijú sa za tú svoju pravdu. Plní vlastných vnútorných zranení, ktoré sa potom v interakciách predierajú na povrch a zraňujú. Dnes už viem, že také správanie by som voči sebe viac netolerovala. Keď sa aj náznak niečoho podobného objaví, taký človek viac nemá šancu dostať sa ku mne bližšie, lebo mu to nedovolím. Nemá viac prístup.
Boj – útek – zamrznutie
Úzkosti a panické ataky vám zoberú neskutočné množstvo energie. Rozhádžu váš nervový systém natoľko, že aj keď ste v relatívnom kľude, vaše telo si myslí opak a vo zvýšenej miere vyplavuje kortizol- prakticky neustále. Je už automaticky prepnuté do stavu boj-útek, alebo zamrznutie.
Vy si síce uvedomujete, že vám nič reálne nehrozí, že ten strach nie je reálny ani opodstatnený, lenže aj keď si to poviete v hlave, vaše telo už automaticky spúšťa reakciu, ktorá ide mimo vašu kontrolu. A tak sa zacyklujete vo vlastnom strachu. Je to nekonečný kolobeh, z ktorého sa ťažko dostáva von.
Čo bolo pre mňa v tom čase najťažšie, bol pocit samoty. Pocit, že to čo si prežívam, sa deje na celom svete iba mne. Že v okolí sa to predsa nikomu nedeje a tak je so mnou sakra niečo zle. Akoby som bola jediným človekom, ktorého trápia úzkosti. Pocit, že nikto nerozumie môjmu prežívaniu a keby aj chcem, aby porozumel, ako mu to vysvetlím?
Ako mu opíšem, že mám strach zo strachu? Že sa bojím toho, v akej situácii sa mi zase spustí atak? Vôbec som s tým nevedela pracovať, ani o tom hovoriť. Po roku štúdia na výške som radšej skončila a vyhovorila sa na to, že ma štúdium nebaví, než aby som hľadala pomoc a problém riešila. Nevedela som to inak, úzkosti boli príliš silné.
Paradox života je, že práve to moje najhoršie životné obdobie ma priviedlo späť k sebe. Na cestu uzdravenia a sebapoznania. Dokázala som sa vyhrabať z totálneho dna a obrátiť život k lepšiemu. Dnes by som nič z toho nemenila. Potrebovala som všetky tie lekcie, aby ma priviedli na cestu, ktorou kráčam dnes. Potrebovala som obrovskú facku, aby som sa spamätala a začala so sebou niečo robiť. Cítim za to hlbokú vďačnosť.
Plán duše
Viete, ja naozaj verím tomu, že každá duša sem prichádza so svojím vlastným plánom. Sú teda veci, ktoré máme v živote vopred dané. Vrátane ľudí a okolností, ktoré sa pre nás vytvoria, aby nám pomohli daný plán naplniť. Dohody duší, kedy raz sme učiteľom a inokedy žiakom. Nič nie je náhoda.
A potom je tu naša sila mysle, ktorá má obrovskú moc. Dokážeme zmeniť svoj život od základov a začať si manifestovať realitu, v ktorej budeme zažívať to naše naplnenie a prípadne aj žiť náš najvyšší potenciál.
Ľudia často vravia, že práve kríza alebo nejaká trauma či bolestivá udalosť ich priviedli na cestu k sebe. Nie je to vôbec náhoda, lebo také udalosti nás skutočne formujú najviac. Majú v sebe silný potenciál transformácie, no je len na nás, ako sa k nim postavíme a ako to celé uchopíme. Či v sebe nájdeme vnútornú silu, ktorá nám pomôže tie prekážky a následky zvládnuť.
Vnímam tiež, že po toľkom rýpaní sa vo vlastnej bolesti sa to napokon dá celé pustiť a začať prežívať veci aj viac v ľahkosti. Že naozaj nepotrebujeme rásť iba cez bolesť a ťažké skúšky, no aj to je uvedomenie, ku ktorému som sa dopracovala postupne a stálo ma potoky sĺz.
Nové Ja
Možno som sa potrebovala rozbiť na kúsky, aby sa to moje nové ja mohlo vyskladať inak. Položiť nové, pevnejšie základy. A to by zrejme nebolo možné bez smrti predošlého ja. Smrť možno znie trošku dramaticky, ale presnejší opis nemám. Nedá sa mi vrátiť do pocitu starého ja, je to až čudesne zvláštne. Dnes sa mi oveľa ťažšie vybavujú spomienky na starú bolesť. Tie pocity mi prídu cudzie a pritom boli mojou súčasťou. Alebo lepšie povedané skúsenosťou, lebo ony samé ma nedefinujú. Myslím, že som veľkú časť z nich uzdravila. Už nado mnou nemajú moc.
Tá moja stará časť ma priviedla k lepšej.
Nie si v tom sám
Ak by ste si z tohto článku mali odniesť len jedinú myšlienku, priala by som si, aby to bolo pochopenie, že v tom nie ste sami. Každý z vás, ktorý si prechádza či už panickými atakmi, úzkosťami, depresiou alebo iným vnútorným trápením, NIE STE V TOM SAMI! Možno o tom ani len netušíte, no vo vašom okolí môže byť veľa ľudí, ktorí si prechádzajú niečím podobným, len o tom neviete, pretože to dobre maskujú.
Ak si zlomíme ruku, ideme k lekárovi a ten nám ju dá do sadry. To isté spravíme v rámci akéhokoľvek problému týkajúceho sa tela. Riešime ho. Prečo sa potom bojíme ísť k psychológovi či psychiatrovi, aby sme začali liečiť svoju dušu? Veď aj tá duša je súčasťou nás samých. A keď nás bolí, nevieme si ju dať sami do sadry.
Ak sa bojíte, že na vás ľudia budú reagovať negatívne, vedzte, že ich reakcia vypovedá vždy len a len o nich a s vami to nemá nič spoločné. Je to ich hanba, ak sa vám miesto snahy pomôcť budú smiať.
Nebojte sa požiadať o pomoc, alebo zdvôveriť niekomu blízkemu. Žiadosť o pomoc nie je prejavom zlyhania. Podľa mňa je to akt hrdinstva, pretože tým dávate najavo, že vám na vás záleží a nie je vám to jedno.
A hlavne, nebojte sa o tých svojich problémoch hovoriť, dajú sa riešiť. Vždy je tam cesta k svetielku z tunela tmy. Nemusíte to vláčiť len na svojich pleciach.
Naozaj v tom nie ste sami ♥
