Prítomnosť ako dar
Myslím, že jedna z najvzácnejších vecí, ktoré môžete dať človeku, je vaša plná prítomnosť. Ak ste s niekým v interakcii, napríklad behom rozhovoru, skúste sa zamyslieť, ako často ste naozaj prítomný v tom danom momente? Venujete tomu, kto oproti vám sedí naozaj svoju plnú pozornosť, alebo len netrpezlivo čakáte na okamih, kedy už prestane rozprávať, aby ste sa mohli dostať k slovu vy?
Ja si toto tak veľmi všímam. A robí to veľa ľudí. Vlastne vás ani nepočúvajú a sú občas ako duchom neprítomní. Často mám pocit, že sa síce rozprávajú, ale v skutočnosti sa vôbec nestretávajú. Nie je tam žiadny prienik. Jeden hovorí a druhý si už v hlave pripravuje svoju odpoveď. Niekedy prikyvuje, no myšlienkami je úplne inde. Niekedy sa opýta otázku, ale odpoveď ho vlastne ani nezaujíma.
A pritom stačí len kúsok zvedavosti.
Just a little bit of curiosity.
Zaujímať sa, čo sa odohráva vo vnútornom svete človeka oproti nám. Nepremýšľať počas jeho rozprávania iba nad sebou. Zachytiť zmenu tónu hlasu. Spomenúť si na niečo, čo nám povedal pred týždňom. Položiť doplňujúcu otázku nie preto, že sa to patrí, ale preto, že nás odpoveď skutočne zaujíma. To je pre mňa prítomnosť.
Príliš vysoké nároky?
Niekedy mám pocit, že mám príliš vysoké nároky na ľudí, no potom si uvedomím, že to vôbec nie je pravda. Neočakávam dokonalosť. Nečakám, že mi niekto bude neustále venovať sto percent svojej energie. Každý sme niekedy unavení, zahltení, rozptýlení alebo máme jednoducho zlý deň. Jedna situácia, keď ma kamarát nevníma úplne naplno, pre mňa nič neznamená. Rozhodujúci je skôr dlhodobý vzorec.
Ak pri každom rozhovore niekto čaká hlavne na svoj priestor, málo sa pýta, nezaujíma ho môj vnútorný svet a do rozhovoru vkladám energiu prevažne ja, už to o našom vzťahu niečo hovorí. Možno práve toto je moje „bare minimum“. Cítiť, že druhého človeka skutočne zaujíma, čo mu hovorím.
Kompas hodnôt
Niekto by mi mohol oponovať tým, že predsa musím prijímať ľudí takých, akí sú a nechať ich takými byť. A keď to nerobím, že neprijímam samú seba. Lenže! Ja predsa od nikoho nechcem, aby sa menil. Nech si je každý taký, aký je. Každý máme svoje chyby aj zlozvyky, ale ak sa mi tam tie základné hodnoty a štýl komunikácie rozchádzajú, blízky vzťah sa mi buduje veľmi ťažko. A úprimne ani neviem, či sa vôbec dá vybudovať.
Ak mi niekoho správanie nesedí, keď sa mi niečo nepáči a je v rozpore s mojimi hodnotami, keď mi jeho energia nerobí dobre, tak sa z takého vzťahu prirodzene odoberiem preč. Veď je nelogické byť nasilu v interakcii s ľuďmi len preto, že veď prijímam vás takých, akí ste. Teda aj keby sa správali otrasne, bolo by to v poriadku, lebo veď ja ich predsa prijímam? To je nonsens. Prijatie predsa neznamená tolerovať všetko a ísť sám proti sebe.
Ja chcem rásť cez vzťahy, ktoré ma naozaj obohatia a zároveň môžem aj ja dať niečo zo seba tomu druhému človeku. Kde môžeme mať rozdielne názory, ale stále sa budeme vzájomne rešpektovať a podporovať. Fandiť si a nezávidieť. A zároveň, tie naše hlavné hodnoty budú veľmi podobné a to je myslím dôležité.
Sebarozvoj nie je len čítanie kníh
Čo si všímam a čo je ten zásadný aspekt u mňa je – či sa človek venuje sebarozvoju alebo nie. A keby sa mu aj nevenuje, no je láskavý a rozumný, je to úplne v poriadku a ten vzťah vieme budovať. No všímam si tie rozdiely v komunikácii s ľuďmi, ktorí na sebe proste makajú a zamýšľajú sa nad sebou aj životom. To je úplné iné kafe.
V súvislosti so sebarozvojom mám hlavne na mysli schopnosť človeka pozrieť sa na seba. Nie nevyhnutne to, či číta knihy o psychológii, medituje alebo chodí na každý možný retreat. Pretože ty si môžeš prečítať aj dvadsať kníh o vedomom živote a stále byť vo vzťahoch absolútne nezrelý.
To, či si je človek vedomý svojich reakcií, programov a návykov. A takisto, či vie odstraňovať tie, ktoré jemu samému alebo jeho okoliu ubližujú. Lebo od toho sa odvíja úplne celé jeho vystupovanie v interakcii s ľuďmi. Ak si ničoho nie je vedomý a nesnaží sa so sebou niečo robiť, projektuje všetko von a môže ľahko zraňovať. No ak si je sám seba vedomý, môže síce zraniť, ale postaví sa k tomu úplne inak. Bude sa snažiť o nápravu i komunikáciu. Nebude utekať, ghostovať ani sa schovávať. Je schopný reflektovať svoje správanie. Vie sa zastaviť a zamyslieť nad tým, prečo reagoval určitým spôsobom.
Človek môže zraniť druhého aj bez zlého úmyslu. To sa stáva každému. Dôležité je ale, čo urobí potom a ako sa k tomu postaví.
Vedome tvorím. Vedome púšťam.
Emocionálna nezrelosť a neschopnosť dávať energiu do vzťahu (akéhokoľvek) je jasný signál pre mňa, že mám dať ruky preč. Unavujú ma vzťahy, v ktorých sa energia, záujem a úprimnosť dlhodobo pohybujú iba jedným smerom. Unavuje ma people pleasing, hlúpe hry, zahmlievanie a vzťahy, v ktorých nikdy presne neviem, na čom som.
Čoraz viac si uvedomujem, že nemusím presviedčať ľudí, aby sa ku mne správali spôsobom, ktorý považujem za normálny. Môžem si ich jednoducho prestať púšťať tak blízko.
Ak som ja tvorca svojho života, toto je moment, kedy viac v myšlienkach nikomu a ničomu, čo mi kradne energiu, nevenujem ani sekundu pozornosti!
Moja myseľ je mojou rajskou záhradou. Je mojou povinnosťou, spraviť si ju peknou. Zalievať v nej kvety každý jeden deň a zároveň trhať burinu. A keďže tej buriny sa za poslednú dobu nazbieralo strašne veľa, treba sa pustiť do práce čím skôr.
