Naučiť sa rešpektovať autority je niečo, s čím celý život tak trochu bojujem. Nikdy to nebolo mojou silnou stránkou, práve naopak, väčšinou som s tým mala problém. Až na pár výnimiek som sa asi v každom doterajšom zamestnaní, no aj mimo práce, dostala do stretu s nejakou autoritou.
Už od ranej mladosti som cítila vysokú potrebu autonómie a slabšiu toleranciu voči pocitu, že ma niekto alebo niečo zväzuje. To potom môže vyzerať rôzne. Napríklad mi autorita povie, čo mám robiť, a ja pocítim podvedomý odpor. Práca ma začne obmedzovať a ja mám chuť odísť. Niekto sa ku mne opakovane správa nadradene a vo mne začne rásť hnev.
Možno však to, čo som celý čas považovala za negatívum, môže mať aj svoju pozitívnu stránku. Potrebu slobodne a dynamicky rozmýšľať, smerovať a tvoriť, byť v neustálom pohybe, skúmať a nebyť celý život zasadená do jednej malej škatuľky.
„Nehovor mi, čo mám robiť“
Jack Brehm v 60. rokoch vytvoril teóriu psychologickej reaktancie. Základom je práve myšlienka, že ohrozenie alebo odstránenie vnímanej slobody môže vyvolať motivačný stav smerujúci k jej obnoveniu. Klasické experimenty Brehma a jeho kolegov si všimli zvláštny efekt. Keď ľuďom odobrali jednu možnosť, táto alternatíva sa mohla stať atraktívnejšou práve preto, že už nebola slobodne dostupná.
Tento jav v roku 2005 pekne ukázali James Dillard a Lijiang Shen na dvoch paralelných experimentoch s vysokoškolákmi. Jeden sa týkal pravidelného používania zubnej nite a druhý obmedzenia konzumácie alkoholu. V každom experimente dostala jedna skupina mierne formulované odporúčanie, ktoré jej ponechávalo pocit voľby, zatiaľ čo druhej skupine tú istú myšlienku formulovali nátlakovo, napríklad slovami „musíš ‚nemáš na výber či urob to“.
Ľudia vystavení nátlaku cítili väčšie ohrozenie svojej slobody, viac hnevu a napadalo im viac negatívnych myšlienok voči správe. Preto je celá rovnica možno celkom logická. Ak vnímam správanie autority ako ohrozenie svojej autonómie, môže sa vo mne veľmi rýchlo objaviť hnev alebo odpor a potreba získať pocit kontroly späť.
Prirodzené odlišnosti medzi ľuďmi
Psychológovia si všimli, že ľudia sa líšia aj v tom, ako silno reagujú na pocit obmedzovania slobody. Niektorí znášajú pravidlá, príkazy či presviedčanie pomerne ľahko, iní na ne reagujú oveľa citlivejšie. Na zachytenie týchto rozdielov vznikla Hong Psychological Reactance Scale. Pomocou nej sa zisťuje, nakoľko má človek tendenciu cítiť odpor v situáciách, v ktorých má pocit, že mu niekto obmedzuje možnosť rozhodovať sa podľa seba. Preto môže jeden človek na vetu „Prosím, urob toto“ reagovať jednoducho: „Jasné,“ zatiaľ čo u iného sa okamžite spustí vnútorné: „A prečo? Kto rozhodol, že to musí byť takto?“
Prvotný odpor by nás však nemal neovládnuť skôr, než si stihneme premyslieť, či samotná požiadavka dáva zmysel.
Potreba autonómie
Druhým silným rámcom je Self-Determination Theory – SDT, teória sebaurčenia, ktorú od 80. rokov rozvíjali Edward Deci a Richard Ryan. Autonómiu považujú za jednu zo základných psychologických potrieb spolu s kompetenciou a potrebou spolupatričnosti a blízkych vzťahov. Táto autonómia podľa nich neznamená, že mi nikto nesmie nič prikázať. Skôr sa jedná o pocit, že svoje konanie prijímam za vlastné a nekonám iba pod vonkajším nátlakom.
Výskum Deciho a kolegov v pracovnom prostredí ukázal súvislosť medzi prostredím podporujúcim autonómiu, uspokojením základných psychologických potrieb a lepšou motiváciou a psychologickým fungovaním zamestnancov.
Pokiaľ teda pociťujeme naozaj silnú potrebu autonómie, nemusí to byť sama osebe vec, ktorá je zlá. Skôr sa potrebujeme naučiť fungovať v prostredí, kde nikdy nebudeme mať 100 % kontroly, bez toho, aby sme každú externú požiadavku prežívali ako narušenie vlastnej identity.
Odkiaľ sa vysoká citlivosť môže vziať?
Jednou z možností je náš temperament a osobnosť. Časť ľudí má jednoducho vyššiu dispozičnú reaktanciu. Človek môže byť od detstva kritickejší, samostatnejší, citlivejší na kontrolu, ochotnejší spochybňovať pravidlá alebo byť menej ochotný podriadiť sa.
Druhou z možností môže byť aj vyrastanie v prostredí s vysokou mierou rodičovskej psychologickej kontroly. Výskumy ukazujú súvislosť medzi vyššou psychologickou kontrolou rodičov a vyššou reaktanciou adolescentov. Naopak, výchova podporujúca autonómiu dieťaťa býva spájaná s nižšou psychologickou reaktanciou.
Nie každý odpor voči autorite však znamená, že problém je v našej reaktancii. Niekedy je nesúhlas úplne primeranou odpoveďou na ponižovanie, manipuláciu, nespravodlivosť alebo zneužívanie moci. Preto treba vedieť rozlišovať, kedy nás vnútorný odpor chráni a kedy sa spúšťa automaticky len preto, že niekto siahol na náš pocit slobody.
Vrstvy rešpektu
Myslím si, že rešpekt má aspoň tri vrstvy. Elementárny rešpekt k človeku, keď sa správam slušne a dôstojne. Rešpekt k funkcii a znalostiam, keď chápem, že napríklad profesor skúša, šéf rozhoduje o práci alebo úradník vykonáva určitú právomoc. V tretej rovine už však ideme o kúsok hlbšie, a to k samotnej úcte, dôvere a obdivu. Tie si človek musí zaslúžiť.
Preto si treba uvedomiť, že nemusíme k človeku cítiť úctu, dôveru alebo obdiv len preto, že stojí vo vyššej hierarchii. Takisto nemusíme cítiť úctu k šéfovi či nadriadenému, ktorý ponižuje ľudí, koná neférovo a zapája sa do kolektívnych ohováračiek. Čo sa však môžeme naučiť, je nereagovať automaticky odporom len preto, že moc prichádza zhora.
Pretože aj keď existujú situácie, v ktorých je autorita naozaj arogantná a nespravodlivá, existujú aj situácie opačné, keď nám niekto iba nastavil hranicu, opravil nás alebo povedal niečo, čo sa nám nepáči. A to je úplne v poriadku.
Pointou je nerozhodovať o ďalšom smerovaní nášho života počas emočného prepadu a hlavne nedovoliť, aby nám odpor k jednému človeku v pozícii autority zničil krok, ktorý je výhodný pre náš vlastný život.
A najmä, skutočná autonómia znamená schopnosť zastaviť sa, oddeliť obsah požiadavky od človeka, ktorý ju vyslovil, a rozhodnúť sa podľa vlastného úsudku. Niekedy to znamená povedať nie. Inokedy urobiť presne to, čo odo mňa autorita žiada. Rozhodujúce je, že som sa rozhodla ja.
