Počúvam podcast o dospelosti, hraniciach a vzťahoch a pár myšlienok ma v ňom fakt zaujalo. Najmä jedna vec, ktorá podľa mňa súvisí s tým, či žijeme v roli obete alebo tvorcu vlastného života.
Náš mozog, a predovšetkým schopnosti spojené s neokortexom, má brutálny potenciál. Vieme premýšľať o vlastnom myslení. Vieme tvoriť, plánovať, meniť svoje vzorce a do určitej miery si vedome vyberať, ako budeme reagovať na to, čo sa nám deje. Máme teda obrovskú mentálnu kapacitu, ktorú už nemusíme od rána do večera využívať na to, aby sme zháňali potravu a prežili ďalší deň. A napriek tomu ju často používame na sťažovanie, fňukanie, porovnávanie sa, ohováranie, prehrávanie minulosti alebo vytváranie katastrofických scenárov o budúcnosti. Tá istá kapacita by pritom mohla byť použitá ako tvorivá sila.
Do dospelosti si so sebou nesieme množstvo „nahrávok“
Keď vyjdeme z detstva do dospelosti, neprichádzame tam ako úplne čisté, autentické JA. Sme do veľkej miery produktom toho, čo sme roky počúvali, zažívali a čo nám bolo ukazované ako správne, nesprávne, bezpečné a nebezpečné, prijateľné či neprijateľné. Má to však aj veľmi prirodzený a evolučný základ. Dieťa sa už od narodenia učí od dospelých, napodobňuje ich, reaguje na odmenu a trest a prispôsobuje sa skupine, od ktorej závisí. Postupne si tak z reakcií okolia vytvára vlastnú mapu toho, aký je svet, čo je bezpečné a aké musí byť ono samo, aby v tomto svete obstálo. Citlivo preto vníma prijatie a odmietnutie, reakcie rodičov a autorít, ako aj signály možného nebezpečenstva.
Ak za určité správanie prichádza prijatie a za iné odmietnutie, učí sa, ktoré časti seba môže bezpečne ukázať a ktoré je lepšie potlačiť. Ak ho okolie oceňuje najmä vtedy, keď je poslušné, úspešné, nenáročné alebo sa stará o potreby druhých, môže si postupne vytvoriť vnútorné presvedčenia typu: „Musím byť dobrá, aby ma mali radi.“ „Nesmiem sklamať.“ „Moje potreby sú menej dôležité.“ „Konflikt ohrozuje vzťah.“
A práve takéto závery sa opakovaním postupne zakorenia a časom sa môžu stať našimi nahrávkami. Niečím, podľa čoho automaticky premýšľame, cítime a konáme.
Odkiaľ sa tie „nahrávky“ vzali?
Pre našich predkov znamenala príslušnosť ku skupine väčšiu šancu na prežitie. Schopnosť rýchlo sa naučiť komu dôverovať, čoho sa báť a ako sa medzi ostatnými správať, bola obrovskou výhodou.
A ono to určite má svoj význam aj dnes. Dieťa hranice potrebuje. Potrebuje, aby mu niekto ukázal, že nemôže strčiť ruku do ohňa alebo vybehnúť pred auto, ale aj to, ako fungovať medzi ľuďmi, čo je prijateľné a čo nie. Učenie sa od svojho okolia je prirodzené. Problém však môže vzniknúť vtedy, keď si od okolia prevezmeme aj také presvedčenia, ktoré neskôr začneme považovať za pravdu o sebe.
Lenže, čo ak človek prepláva celým životom bez toho, aby sa niekedy zamyslel nad tým, čo z toho, čo si v sebe nosí, je naozaj jeho? Čo ak polovica vecí, ktoré považujem za svoju osobnosť, vôbec nie sú moje a je to iba súbor stratégií, ktoré kedysi fungovali? Myslím si, že už len samotné uvedomenie si toho, že nejaké nahrávky v sebe mám, že vôbec existujú a mám záujem ich preskúmať, je dobrý krok k lepšiemu poznaniu seba. Pretože veľká časť našich myšlienok nie sú subjektívnymi pravdami, ale iba sumárom našich nahrávok.
Rola obete verzus rola tvorcu
Človek v roli obete neustále obracia svoju pozornosť smerom na vonkajší svet a druhých ľudí. Ibaže keď stále niekoho obviňujem, riešim, ohováram, tak v koho svete žijem? Predsa v tom jeho. A to je veľká škoda.
Existujú veci, ktoré sme si nevybrali a za ktoré nenesieme vinu. To ale nie je to isté ako otázka, kto preberie zodpovednosť za to, čo s nimi urobíme ďalej. Pre mňa je toto presne prechod z role obete do role tvorcu. Uvedomenie si, že môžem začať preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia, reakcie, vzorce a za to, čo urobím so svojím životom. Kam bude môj život smerovať?
Keď neviem kto som, potrebujem druhých, aby mi to povedali
Ak človek nemá vytvorený pevnejší vzťah sám so sebou, veľmi ľahko začne svoju hodnotu hľadať vo vonkajšom svete. Stále hľadá uistenie o sebe v druhých a pomaly sa začne definovať podľa toho, ako na neho druhí reagujú. Z toho potom môžu vzniknúť rôzne kompenzačné stratégie. Perfekcionizmus, workoholizmus, people pleasing, manipulácia. Samozrejme, samotný perfekcionizmus alebo veľa práce ešte automaticky neznamenajú emocionálnu nezrelosť. Zaujímavá je skôr otázka, z akého miesta to správanie vychádza. Robím to preto, že to chcem, alebo preto, že bez toho neviem cítiť vlastnú hodnotu?
Dvaja ľudia, ktorí od seba čakajú záchranu
Čo sa stane, keď sa vo vzťahu stretnú dvaja ľudia, ktorí sami nevedia, kto sú, a svoju hodnotu hľadajú v tom druhom? Veľmi ľahko z toho vznikne boj o lásku.
Dokáž mi, že som dosť.
Správaj sa tak, aby som sa cítil bezpečne.
Naplň moje očakávania.
Buď taký, akého ťa potrebujem mať.
A potom už možno nereagujeme na človeka pred sebou, ale skôr na vlastné strachy, zranenia, očakávania a obranné vrstvy. A on zase reaguje na tie svoje. Dvaja ľudia sa síce pozerajú jeden na druhého, ale medzi nimi stojí celá armáda masiek. Preto mi dáva zmysel myšlienka, že skutočne zdravá láska potrebuje určitú mieru vnútornej dospelosti.
Nejde tu o dokonalosť ani o to, aby mal človek v sebe už všetko vyriešené. Skôr schopnosť byť sám so sebou, poznať svoje hranice, vedieť, čo je moje a čo už patrí druhému, a nepotrebovať partnera na to, aby mi neustále dokazoval moju hodnotu. Až vtedy môžem vytvoriť bezpečný priestor aj pre druhého človeka, aby mohol byť sám sebou.
Možno dospelosť nie je iba o veku
Môžeš mať 20, 40 alebo 70 a stále čakať, že niekto iný vyrieši tvoju nespokojnosť. Keď si ale konečne naleješ čistého vína a začneš premýšľať nad vlastným správaním bez vzťahovania pozornosti von, môžeš sa konečne pozrieť na svoje vzorce a povedať si: „Okej, toto mi kedysi fungovalo a možno ma to dokonca chránilo, no dnes ma to skôr brzdí. A to, čo s tým urobím ďalej, je už na mne.“
Vtedy podľa mňa prichádza skutočná sloboda, pretože prestaneš byť iba nahrávkou toho, čo sa do teba kedysi zapísalo. Prestaneš obviňovať rodičov, partnerov a celý svet za všetko, čo sa ti kedy prihodilo. Nemusíš popierať, čo ti iní ľudia spôsobili, no zároveň im prestaneš odovzdávať moc nad tým, ako bude vyzerať tvoj ďalší život.
Minulosť možno nebola v tvojich rukách. To, čo s ňou urobíš dnes, už do veľkej miery je! A práve v tomto bode môžeš začať objavovať, kto skutočne si pod tou armádou masiek, ktoré ukazuješ svetu.
